Mohli sme sa stretnúť v Bratislave, kde sa odohráva väčšina pracovného života herca DUŠANA AMBRÓŠA (29). Účinkuje v seriáli Nemocnica, moderuje vedomostnú reláciu Riskuj!, v SND ho môžete vidieť v inscenácii Vojna a mier. Keď nás však pozval k sebe do Ábelovej, neváhali sme. „Je to moje útočisko, duševné zázemie, psychohygiena, únik do ticha,“ vraví o Novohradskom podzámčí, kde žila a tvorila aj Božena Slančíková Timrava. Odtiaľto sú Ťapákovci, tu sa narodil Paľo Ročko aj Anča Zmija. Napriek tomu, že Timrava rodný kraj milovala, nazývala ho: „Svet v svete stratený.“ Ja osobne som veľmi rada, že sme ho vďaka Dušanovmu pozvaniu objavili.
* Často chodíte domov do Ábelovej?
Vždy, keď môžem. Hneď ako mám čo i len dva dni voľno, tak sem idem. Rád šoférujem, nemám problém sadnúť za volant aj po celodennom nakrúcaní. Radšej vyrazím v noci ako na druhý deň, lebo viem, že ráno už budem tu, doma.
* Rád šoférujete?
Milujem autá a veľmi rád šoférujem. Pustím si hudbu a cesta plynie jedna radosť. Mám veľmi široký hudobný záber – od ľudoviek cez džez, rock až k hip-hopu. Odkedy postavili rýchlostnú cestu, ubieha to rýchlo, akurát v zime je občas problém, keď napadne sneh. V noci totiž neodhŕňajú a stalo sa mi, že som uviazol v 30-centimetrových závejoch. Našťastie som už bol len pár kilometrov od Ábelovej a otec ma prišiel vytiahnuť.
* Čo robíte, keď ste v Ábelovej?
V prvom rade sa teším, že som s rodičmi, predsa len, som ich jediné dieťa. Ale zároveň je to pre mňa ohromná psychohygiena. Tu je iný svet, život plynie iným tempom, ľudia riešia iné problémy. Je to moje útočisko, duševné zázemie, únik do ticha. Mám záhradu, som vášnivý pestovateľ stromov, pestujem hlošinu okoličnatú, stromokrík, ktorý rodí sladké bobule. Sú tiež veľmi zdravé, bohaté na vitamíny a antioxidanty. Mám tam broskyňu, o ktorú sa v týchto mrazoch bojím, rastie tam mišpuľa, jedlé gaštany a nedávno som zasadil aj kivi. Otec mi stále hovorí, že by som mal vysádzať ovocie, ktoré sa dá zužitkovať. No mňa fascinujú stromy, ktoré nie sú celkom tradičné alebo ktoré už z prostredia Ábelovej ustupujú. Takže sadím moruše, figy, paulovniu, ktorá krásne kvitne, mám tam muchovník, zemolez kamčatský – to je špeciálna čučoriedka. V strede záhrady je historická odroda hrušky. Plody sú veľmi tvrdé, ale zároveň chutné. Mama hovorila, že keď ich pozbierali, jej starý otec si ich dával pod vankúš. Spával na nich, aby sa nezjedli, a vybral ich až na Vianoce. A nič im nebolo – stále boli chutné a tvrdé. A okrem toho sa veľa prechádzam. Nie je to turistika, len také potulky. Čítal som, že keď sa človek prechádza v prírode, hľadá cestu k svojej duši. Je to pravda. Na veľa vecí som prišiel pri potulkách.
* Kam sa chodíte prechádzať?
Na konci záhrady mám jedno obľúbené miesto. Zo zvyškov dreva som si zmajstroval lavičku, tam sedávam a pozerám sa na novohradské kopce. Nie sú to žiadne strmé štíty, skôr sa upokojujúco vlnia. Odtiaľ chodím cez lúku na cintorín, je tam pochovaná aj mama a sestry Boženy Slančíkovej Timravy. A tretie moje obľúbené miesto je na kopci, odkiaľ je krásny výhľad na dedinu. Spočiatku som tam chodil hľadať signál (smeje sa). Neskôr, keď už sme mali v obci lepšie pokrytie, som tam nehľadal spojenie so svetom, ale so sebou. Je tam čerešňa, ktorú mám nafotenú v každom ročnom období a pripomína mi, ako neúprosne plynie čas.
* Vy ste priamo z Ábelovej?
Nie, pochádzam z neďalekých Tomášoviec, ale časť detstva som trávil aj v Ábelovej, mal som tu starých rodičov. Žili v tomto dome, chodil som sem na prázdniny. Starká sedávala v kresle pri peci a čítala alebo mala v tamtom rohu rozložený rám, venovala sa vyšívaniu krivou ihlou, to je tunajšia špecialita. (Retiazkové vyšívanie, typické najmä v okolí Detvy, zdobia sa ním kroje, obrusy, vankúše a podobne. Krivá ihla je ostrý háčik, pomocou ktorého sa niť prevlieka cez plátno či inú látku, pozn. red.) Keď starká zomrela, rodičia sa sem presťahovali a ja som si kúpil susednú chalupu, ktorú sa chystám opraviť.
* Ako si spomínate na detstvo v Tomášovciach?
Dodnes tam máme trojposchodový viacgeneračný dom. Na prízemí žili starí rodičia z otcovej strany, o poschodie vyššie otcova sestra, moja krstná mama, a celkom hore naša rodina. Bolo to praktické – starkí boli doma a postarali sa o mňa, kým rodičia prišli domov z práce. Otec dodnes rád rozpráva historku, ako som išiel na prázdniny k starým rodičom o dve poschodia nižšie. O pol deviatej večer som prišiel späť domov, že radšej budem spať vo svojej posteli. S krstnou mamou som tiež trávil veľa času, spolu sme večer pozerávali filmy. Vlastne som mal dve veľké vášne a obe mi zostali dodnes. Odmalička som hral divadlo – najskôr v súbore Havkáči, ktorý bol priamo v Tomášovciach, neskôr v súbore Strašidlá v Lupoči. Všetci sme boli rovesníci, nemali sme režiséra, hrávali sme to, čo sa nám páčilo a chceli sme to hrať. Druhou vášňou bol šport, atletika a futbal. Ten som hrával za Tomášovce, stále mám členstvo v klube. Chodím tam rád, vyrastal som tam a dodnes tam mám kamošov z detstva.
* Vidieť, že ste silno naviazaný na rodný kraj. Ťažko ste si zvykali v Bratislave?
Ani nie, aj Bratislava mi prirástla k srdcu. Mám tam veľa kamarátov, užívam si, že v meste je veľa kultúry, každý večer by som mohol ísť do iného divadla. Ale niekedy vyslovene cítim, že som unavený a potrebujem ísť domov, do ticha, do prírody, k rodičom a svojim stromom.
* Pôsobí to trochu rozporuplne, akoby ste lavírovali medzi dvoma svetmi. Mali ste jasno v tom, čomu sa chcete v živote venovať?
Práveže nie. Keď som bol v maturitnom ročníku, učiteľka slovenčiny ma presvedčila, nech si dám prihlášku na učiteľský smer slovenský jazyk a literatúra. Slovenčina mi išla a literatúra ma veľmi bavila. Okrem toho som sa venoval športovaniu, a tak som päť rokov študoval na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici učiteľský smer – slovenský jazyk a literatúra v kombinácii s telesnou výchovou.
* Ale vyštudovali ste aj herectvo na VŠMU. Ako k tomu došlo?
Keď som končil školu, nechcelo sa mi ešte vstúpiť do zamestnaneckého stereotypu, a tak som rozmýšľal, čo by som mohol ďalej študovať. Mal som šťastie, že moji vysokoškolskí pedagógovia na UMB sa snažili štúdium literatúry prepojiť s umením. Recitovali sme, pripravovali rôzne dramatické čítania a tiež sme hrali divadelné hry od autorov, o ktorých sme sa učili. A nás to bavilo, nebolo to len o teórii, ale aj o hraní sa. A tak mi napadlo skúsiť herectvo. Doma som to povedal rodičom a tí ma jednoznačne podporili.
* Ale na VŠMU sa nie je ľahké dostať. Tí, čo sa tam hlásia, sa na to väčšinou poctivo pripravujú.
To je pravda a ja som spočiatku ani nemal v pláne hlásiť sa na VŠMU. Tým, že som bol päť rokov Banskobystričan, chcel som skúsiť Akadémiu umení v Banskej Bystrici. S kamarátom, ktorý sa tiež chcel stať hercom, som chodil na prípravné kurzy. On ma nahováral, aby som s ním išiel na prijímačky na VŠMU. Tie trvali tri dni, každý deň jedno kolo. Nechcelo sa mi ísť, čo by som robil v Bratislave? Mám rád Banskú Bystricu, poznám to tu, mám tu svoje zákutia, v tom čase som už prešiel prvým kolom prijímačiek na Akadémii umení. Ale napokon som sa nechal prehovoriť. Práve som písal diplomovku, tak som zaklapol notebook a šli sme. Po prvom kole som volal domov, že som sa dostal do druhého. A prešiel som aj do tretieho. Kým sa konalo druhé kolo prijímačiek na Akadémii umení v Banskej Bystrici, mne už prišlo domov rozhodnutie, že ma prijali na VŠMU.
* A neľutovali ste, že ste nezostali bližšie k domovu?
Školu som miloval od prvej chvíle, mala úžasnú energiu, myslím si, že lepšiu ako v Bystrici. V ročníku nás bolo trinásť, herecky nás viedli Ingrid Timková a Ľuboš Kostelný, za réžiu Marián Amsler. Po treťom ročníku vystriedal Ľuboša Kostelného Marek Majeský, s ktorým dnes hrávam v Nemocnici.
* V porovnaní so spolužiakmi ste mali aj viac odžité, už ste mali titul z jednej vysokej školy. Mali ste navrch?
Skôr by som povedal, že som mal „na spodok“. Naozaj. Spočiatku som veľmi trpel. V Banskej Bystrici nás ako budúcich učiteľov, ktorí majú viesť žiakov, učili správne hovoriť a slušne vystupovať. S touto mustrou som prišiel na VŠMU a celý prvý ročník som ju musel rozbíjať. Nebol som tvárny, flexibilný, plastický, ale, naopak, tvrdý a ťažko sa to prerábalo. Až postupne som sa dokázal svojej pravítkovej formy striasť. Nie že by som o túto svoju časť celkom prišiel, ale viem ju dať bokom a zostať surový. Keď som to dokázal, zrazu ma neskutočne bavilo hrať.
* Viem, že ste už počas štúdia hosťovali v SND. Ako je to teraz? Hráte aj divadlo, alebo muselo ísť kvôli televíznej obrazovke do úzadia?
Divadlo je vášeň a ja som vďačný za každú príležitosť. Je to celkom iný druh herectva, aj proces tvorby je odlišný, skrátka má to celkom iný prínos ako televízna tvorba. Marián Amsler nás zavolal ešte ako študentov hosťovať do inscenácie Vojna a mier v SND. A hráme ju dodnes, divadlo inscenáciu pravidelne nasadzuje, mám dokonca pocit, že ju hráme častejšie ako predtým, keďže už vyše roka je to veľmi aktuálna téma. Okrem toho sme vlani v jeseni odpremiérovali v nitrianskom Divadle Andreja Bagara inscenáciu Rozsobáše na motívy piatich poviedok Boženy Slančíkovej Timravy, ktoré doteraz neboli divadelne spracované.
* Tak to musí mať pre vás osobný nádych, keďže ste z jej kraja.
Presne tak. Pred tým, ako sa začína skúšať nová hra, tak sa robí takzvaná ideová skúška. Režisér Matúš Bachynec s dramaturgičkou Martinou Mašlárovou predstavovali obdobie a prostredie, kde texty vznikali a čo za tým bolo. Pre mňa to bolo veľmi osobné, ocitol som sa v rodnom kraji, kde som vyrastal a je mi dôverne známy. Bol som vďačný, že ma z DAB oslovili.
* Akú postavu hráte?
V poviedke Mocnár stvárňujem mladého muža Ondreja Bežana, ktorý sa nešťastne ožení, v dôsledku čoho čoraz viac prepadá alkoholu. Stane sa z neho alkoholik, násilník a dedinský bitkár, ktorý neváha vztiahnuť ruku na svoju ženu.
* To sú presne Timravine témy, obraz slovenskej dediny.
Áno, aj preto ju mnohí nemali radi – písala až príliš pravdivo, príbehy zo života, ktorý videla okolo seba, a nijako ho neprikrášľovala. Dokázala dokonale vystihnúť slovenskú náturu, charaktery ľudí, čo jej prinášalo aj veľa problémov. Ja osobne však veľmi rád čítam jej diela, stále majú čo povedať. A odporúčam divákom aj Rozsobáše. Je to zhruba trojhodinová výpravná inscenácia so silným odkazom.
* Vaša postava v tej hre je skôr negatívna. Bavia vás viac slušniaci alebo záporáci?
Skúsení herci hovoria, že pri zlom charaktere je čo hrať, a je to naozaj tak. Aj slušniak sa dá dobre zahrať, ale je to trochu nuda (smeje sa). Pri slušnom človeku predvídate jeho konanie, dobrák nevybočí z nalinkovanej dráhy. Ja mám rád komplikované postavy. Hovorí sa tiež, že žiadna postava nie je vyslovene záporná, hoci ju tak môžeme vnímať. Každá minca má dve strany a to, čo jeden vníma ako zlé, môže ten druhý vnímať zo svojej perspektívy ako dobré. K tomu, ako sa správame, nás často nútia vnútorné či vonkajšie okolnosti. Práve to je pri hraní zaujímavé – hľadať motivácie, odhaľovať, čo charakter priviedlo k tomu, že je taký, aký je. Ale ja sa nepovažujem za herca.
* Narážate na to, že by ste mohli byť aj učiteľ?
Nie, tak to nemyslím, hoci by som dokázal pracovať aj v inej sfére ako umeleckej. Vyskúšal som si to v obdobiach, keď ponúk nebolo toľko, aby ma herectvo uživilo. Narážal som na to, že sa stále nepovažujem za herca, pretože to o sebe môže povedať niekto, kto vytvoril desiatky postáv, ale nie ja. Ja som zajac, ktorý len nedávno vyšiel zo školy. Ešte stále som v procese premeny, taká zakuklená larva, z ktorej raz možno bude motýľ.
* Diváci vás môžu vidieť aj v seriáli Nemocnica. Ako sa vám hrá mladý lekár Dušan Martiniak?
Moja postava mladého lekára stážistu má celkom dobre vystavaný charakter, je sa o čo oprieť. Dalo by sa povedať, že to bol taký pouličný grázlik, má za sebou drogovú minulosť, zažil veľa zlého, v dôsledku čoho má dnes jasnú predstavu o tom, ako má svet fungovať. Problémom je, že reaguje dosť prchko, koná z popudu, nie na základe racionálneho uvažovania. Mám pocit, že práve táto jeho črta divákov dosť irituje, aspoň z reakcií na sociálnych sieťach sa to tak javí. Niektorí diváci si myslia, že to ja ho robím prchkým, a vyčítajú mi to, ale trpezlivo im vysvetľujem, že s tým nič nenarobím, je to tak v scenári. Mňa teší, že ľudia tým seriálom žijú. Za to som pokorne vďačný.
* Má niečo z vás?
Má moju tvár a herecký rukopis, ale povahovo mi nie je veľmi podobný. Môjho otca raz zastavila jedna známa, ktorá má pozná od detstva, a hovorila mu, že ten seriálový Dušan vôbec nie je ako skutočný Dušan (smeje sa). Dá sa povedať, že som to ja, keby som žil jeho život.
* Hrali ste aj v seriáli Sestričky, čím to je, že práve príbehy z lekárskeho prostredia lákajú divákov?
Absolútne netuším, je to pre mňa záhada. Televízie tento žáner často ponúkajú a zrejme tak robia na základe diváckeho dopytu. Možno je to tým, že nemocnica je prostredie, kde vidíte rôzne osudy. Odvíja sa tam podstatná časť života ľudí, ktorí v nemocnici pracujú. A osudy stálych postáv vedia ozvláštniť pacienti a ich príbuzní, ktorí vnášajú do príbehu nové príbehové linky.
* K vašim zručnostiam patrí aj moderovanie, konkrétne mám na mysli vedomostnú reláciu Riskuj! Ako ste sa k tomu dostali?
Pozvali ma na konkurz, vtedy som ešte netušil, o aký typ relácie ide. Mal som skúsenosti s moderovaním, tri a pol roka som moderoval publicisticko-lifestylovú televíznu reláciu Regina. Vznikala v banskobystrickom štúdiu RTVS a vysielala sa naživo. Tam som získal naozaj dobrý základ pre živé moderovanie a improvizovanie. V Riskuj! totiž okrem otázok a odpovedí nemáme ani riadok textu pripraveného dopredu, všetko vzniká priamo pred kamerou.
* Nebáli ste sa toho, že by si vás mohli viac spájať s moderovaním? Stalo sa to viacerým – Martin Nikodým, Peter Marcin, Andrej Bičan či Katarína Brychtová sú dnes vnímaní viac ako moderátori než herci.
Áno, trochu som sa toho obával. Navyše, je iné moderovať kreatívnu reláciu a niečo iné je moderovať žáner, ktorý má presne stanovené koľajnice. Riskuj! vychádza z licencovaného amerického formátu Jeopardy!, štruktúra je dosť pevne daná a ja som sa obával, že by ma časom ľudia mohli vnímať cez floskule: „Peniaze alebo výhra?“ „Body alebo peniaze?“ Mnohí však ani netušia, že herec z Nemocnice a moderátor Riskuj! je jeden a ten istý človek. Môjho otca sa dokonca jeden blízky kamarát opýtal, ako je možné, že mu celé tie roky nepredstavil druhého syna (smeje sa).
* To ste ma pobavili!
Môžu za to moje okuliare – v Riskuj! ich mám nasadené, v seriáli Nemocnica hrám bez nich. Erika Barkolová dokonca o mojich okuliaroch spravila reportáž do relácie TopStar. Keď sme nakrúcali Nemocnicu, bola pustená telka a ktosi mi hovorí: „Pozri, Dušan, ide reportáž o tvojich okuliaroch.“ Čudoval som sa: „O mojich okuliaroch?“ A fakt, detailné zábery na moje okuliare... (smeje sa). Keby mi to bola Erika dopredu povedala, aspoň by som si ich vyčistil.
* Vy ste ako Clark Kent – s okuliarmi bol novinár, bez nich Superman. Ale zrejme neľutujete, že máte aj príležitosť moderovať.
Vôbec neľutujem a veľmi ma to baví! Páči sa mi, že napriek tomu, že je to jasne daný licencovaný formát, produkcia je otvorená tomu, aby sme doň vnášali aj nové prvky. Napríklad včera sme nakrúcali špeciálne vydanie a ako hostí sme mali chodcov. Tak sme predviedli správnu chôdzu, vďaka čomu získa relácia nový, ešte edukatívnejší rozmer. Rozhodne môžem povedať, že keby som robil len herectvo alebo len moderovanie, to druhé by mi veľmi chýbalo.
* Trúfli by ste si zasúťažiť v Riskuj!?
Na to sa ma dosť často pýtajú, ale neviem, či by som vo vedomostnom kvíze obstál. Veľmi záleží na témach, keď človeku sadnú, je to výhoda. Tiež sa ma zvyknú pýtať, či poznám odpovede. Samozrejme, otázky nevidím prvýkrát pri ostrej a odpovede mám dopredu naštudované, robím si k nim aj prípravu, aby som vedel povedať nejakú pútavú informáciu navyše.
* Asi ste sa narodili pod šťastnou hviezdou, z vášho rozprávania sa mi zdá, že vám život plynie hladko. Poľahky ste sa dostali na VŠMU, hoci ste vtedy po tom až tak netúžili, doštudovali ste ani nie pred rokom a vyzerá to, že o ponuky nemáte núdzu.
Možno na tom niečo je. Sú kolegovia, ktorí sa musia viac obracať, ale beriem to tak, že každý má v živote obdobia, keď sa mu darí, a tie sa striedajú s fázami, keď práce nie je až tak veľa. Ja jej mám teraz, chvalabohu, akurát. Ale boli časy, keď som nemal veľmi čo robiť, preto sa pozerám na každú príležitosť s pokorou a vďakou.
Katarína Abeille
----
Božena Slančíková Timrava
Narodila sa 2. októbra 1867 v Polichne v rodine evanjelického farára Pavla Slančíka, ktorý bol spoluzakladateľom Matice slovenskej. Mala desať súrodencov (jej brat Bohuslav, evanjelický farár, bol jej dvojčaťom), z ktorých šesť sa dožilo dospelého veku. U Slančíkovcov nebolo peňazí na vzdelanie dcér, preto vychodila len dve triedy v škole v Polichne, ale otec ich vzdelával doma a ony len skladali skúšky z jednotlivých tried. Božena Slančíková tak vychodila štyri triedy meštianky.
Po smrti otca musela rodina Slančíkovcov uvoľniť služobný byt v Polichne pre nového farára a Timrava sa v roku 1909 presunula do neďalekej Ábelovej. Rodný kraj mala veľmi rada, pseudonym Timrava si vybrala podľa prameňa, ktorý bol zdrojom pitnej vody v jej rodnej dedine. Tu pomáhala bratovi Bohuslavovi, ktorý bol evanjelickým kňazom. Neskôr bola vychovávateľkou v škôlke, do ktorej chodili deti váženejších ábelovských občanov, ale ako slobodná žena takmer celý život bojovala s existenčnými problémami. Z obce sa odsťahovala až v roku 1945, keď odišla žiť k príbuzným do Lučenca, kde si vraj nikdy nezvykla a 27. novembra 1951 vo veku 84 rokov zomrela. Prvý lepší honorár dostala až štyri roky pred smrťou po tom, ako v roku 1947 získala titul národná umelkyňa.
Jej najslávnejším dielom sú Ťapákovci, satirická novela o rodine, ktorá sa nemá k činu. Často písala o tom, čo videla okolo seba, aj preto ju vraj v dedine nemali radi. Ale jej diela sú nadčasové – dodnes sa v nich všetci môžeme nájsť – alkoholik, chamtivec, násilník, zapálený národovec, lenivec, celoživotná naivka. Takí sme. Večne ukrivdení a trošku holubičí, ale keď sa nám chce, aj poriadne krutí. Timrava nám po viac ako sedemdesiatich rokoch od svojej smrti zas a znova nastavuje zrkadlo.
V Polichne môžete navštíviť jej rodný dom, prameň Timravy a prejsť sa náučným chodníkom. V Ábelovej je zas v budove niekdajšej evanjelickej fary pamätná izba. V oboch prípadoch si treba návštevu historických objektov dohodnúť vopred na obecnom úrade.
----
DUŠAN AMBRÓŠ (29)
Herec a moderátor. Pochádza z Tomášoviec, obce neďaleko Lučenca. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s telesnou výchovou na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, následne absolvoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Účinkoval v seriáli Sestričky, aktuálne ho môžete vidieť v seriáli Nemocnica, moderuje tiež reláciu Riskuj! V SND účinkuje v inscenácii Vojna a mier, v Divadle Andreja Bagara v Nitre ho môžete vidieť v hre Rozsobáše na motívy poviedok Boženy Slančíkovej Timravy. Je slobodný, žije striedavo v Bratislave a Ábelovej.
----
„Keď sa človek prechádza v prírode, hľadá cestu k svojej duši.“
„Starká sa venovala vyšívaniu krivou ihlou.“
„VŠMU som miloval od prvej chvíle pre jej energiu.“
„Vďaka Timrave som sa ocitol v rodnom kraji.“
„Nie som herec, ale zajac, čo vyšiel zo školy.“
„Netušia, že v Nemocnici a v Riskuj! je ten istý človek.“
----
Foto:
„Má moju tvár a herecký rukopis, ale povahovo mi nie je veľmi podobný. Dá sa povedať, že som to ja, keby som žil jeho život,“ hovorí o postave lekára Dušana Martiniaka zo seriálu Nemocnica.
Riskuj! moderuje s okuliarmi a mnohí diváci vraj netušia, že ide o toho istého Dušana Ambróša.
V Ábelovej sme navštívili aj pamätnú izbu Boženy Slančíkovej Timravy.
„Mnohí ju nemali radi – písala až príliš pravdivo, príbehy zo života, ktorý videla okolo seba, a nijako ho neprikrášľovala. Dokázala dokonale vystihnúť slovenskú náturu,” hovorí mladý herec o spisovateľke.
Ak by ste chceli v Ábelovej navštíviť Timravin dom, nezabudnite sa vopred ohlásiť na obecnom úrade, aby vám ho otvorili.
Dušan Ambróš je aj manuálne zručný, ukázal nám praslicu a za ním vidieť viac ako stodvadsať rokov starú truhlicu. Oba predmety našiel na povale u prastarého otca a zreštauroval.
Lavička za záhradou, v ktorej pestuje ovocné stromy. Aj sem chodí Dušan rozjímať.
Vzal nás na miesto na kopci za dedinou, kam najskôr chodil chytať signál. „A keď bolo v dedine lepšie pokrytie, nehľadal som tam spojenie so svetom, ale so sebou.”