Nastavenie súborov cookie

    Keď navštívite ktorúkoľvek internetovú stránku, táto stránka môže uložiť alebo obnoviť informácie o vašom prehliadači, najmä v podobe súborov cookie. Tieto informácie sa môžu týkať vás, vašich preferencií, vášho zariadenia alebo sa môžu použiť na to, aby stránka fungovala tak, ako očakávate. Tieto informácie vás zvyčajne neidentifikujú priamo, vďaka nim však môžete získať viac prispôsobený internetový obsah. V týchto nastaveniach si môžete vybrať, že niektoré typy súborov cookie nepovolíte. Po kliknutí na nadpisy jednotlivých kategórií sa dozviete viac a zmeníte svoje predvolené nastavenia. Mali by ste však vedieť, že blokovanie niektorých súborov cookie môže ovplyvniť vašu skúsenosť so stránkou a služby, ktoré vám môžeme ponúknuť. Viac informácií

    Spravovať nastavenie súborov cookie

    Nevyhnutne potrebné súbory cookie

    Vždy aktívne

    Tieto súbory cookie sú potrebné na zabezpečenie funkčnosti internetovej stránky a nemožno ich v našich systémoch vypnúť. Zvyčajne sa nastavujú len ako reakcia na vami vykonané činnosti, ktoré predstavujú žiadosť súvisiacu so službami, ako je napríklad nastavenie preferencií ochrany osobných údajov, prihlasovanie alebo vypĺňanie formulárov. Svoj prehliadač môžete nastaviť tak, aby blokoval alebo vás upozorňoval na takéto súbory cookie, v takom prípade však nemusia niektoré časti stránky fungovať.

    Súbory cookie súvisiace s výkonom

    Tieto súbory cookie nám umožňujú určiť počet návštev a zdroje návštevnosti, aby sme mohli merať a vylepšovať výkon našej stránky. Pomáhajú nám zistiť, ktoré stránky sú najviac a najmenej populárne, a vidieť, koľko návštevníkov sa na stránke pohybuje. Všetky informácie, ktoré tieto súbory cookie zbierajú, sú súhrnné, a teda anonymné. Ak tieto súbory cookie nepovolíte, nebudeme vedieť, kedy ste našu stránku navštívili.

    Tragické osudy ľudí hovoria o hrôzach päťdesiatych rokov

    Tragické osudy ľudí hovoria o hrôzach päťdesiatych rokov

    Pravda; 52/2017; 03/03/2017; s.: 8,9; redakcia ; Zaradenie: Ako vznikal seriál Svedectvá pravdy



    Zažltnuté listy obžalôb a rozsudkov i výpovede pamätníkov odhalili obraz päťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré popri budovaní vojnou zničenej krajiny priniesli aj krutosť a veľa nevinných obetí. Ich spomienky ožili v pokračovaní seriálu Svedectvá pravdy. Sú za ním dlhé hodiny rozhovorov, študovanie archívnych materiálov i mnohých publikácií. Predovšetkým však ochota ľudí podeliť sa so svojimi spomienkami na toto kruté obdobie komunistickej totality.

    Dagmar Teliščáková

    "Nie sú to rozprávky, my sme to naozaj prežili. Svojimi príbehmi by sme chceli varovať najmä mladú generáciu, aby sa to už nikdy v akejkoľvek podobe nezopakovalo," znie spoločný odkaz viac ako päťdesiat žijúcich pamätníkov a príbuzných tých, ktorých dosahy 50. rokov minulého storočia poznačili na celý život.

    Rozprávania pamätníkov neraz prerývali slzy. Toľko krutosti, ponižovania a zákerných vymyslených obvinení, pre ktoré ich posielali do väzenia, ich príbuzných dokonca aj na smrť! Svoje svedectvá potvrdzovali autentickými obžalobami a rozsudkami.

    Prečo práve povojnové obdobie?

    Minulý rok sme venovali seriál Svedectvá pravdy príbehom, ktoré vypovedali o obludnom vraždení bezbranných ľudí fašistami a gardistami na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Už vtedy sa zrodila myšlienka pokračovať v ňom povojnovým obdobím, najmä päťdesiatymi rokmi. Priviedlo nás k nej viacero ľudí, s ktorými sme robili rozhovory o nacistickom besnení. Občas spomenuli aj dobu po vojne, keď sa tiež diali čudné veci.

    Pokračovanie seriálu sme spustili v polovici novembra minulého roka. Predchádzalo mu niekoľko týždňov prípravy. Konzultácie s historikmi, zháňanie publikácií, dokumentov a hľadanie pamätníkov, prípadne ich potomkov. Práve to posledné nebolo vôbec jednoduché. Išlo spravidla o ľudí v pomerne vysokom veku, mnohých so zdravotnými problémami. Začiatky boli ťažké. Niekedy sme v slabej chvíli ani neverili, či vôbec k jednotlivým témam získame aspoň jednu autentickú výpoveď žijúceho svedka. Nakoniec sa nám to podarilo aj vďaka spolupráci s Ústavom pamäti národa a Konfederáciou politických väzňov Slovenska. S ústretovosťou sme sa stretávali aj na obecných i mestských úradoch, keď sme hľadali konkrétnych ľudí alebo nám priamo odporučili vlastného pamätníka. Rovnako ako v seriáli o nacistických výčinoch počas druhej svetovej vojny sa spontánne vytvorila komunita ľudí, ktorým je téma 50. rokov blízka. Aj oni sa pričinili o poskladanie mozaiky príbehov. Stačilo, že pospomínali známych s rovnakým osudom. Stalo sa, že keď sme zatelefonovali a chceli si dohodnúť stretnutie, dostali sme odpoveď: "Už som čakala, kedy sa ozvete. Viem o vás od kamarátky, u ktorej ste už boli." Časom nám začali písať i volať aj čitatelia, ktorých seriál oslovil a chceli sa podeliť o svoj príbeh. K tým najzaujímavejším sa na stránkach Pravdy určite vrátime.

    Strach neutícha ani po desaťročiach

    Pamätníci, poväčšine osemdesiatnici a deväťdesiatnici, nám ochotne otvárali dvere svojich príbytkov aj spomienok. Niekedy sme hodiny spolu čítali zažltnuté dokumenty, listovali v albumoch, prezerali staré fotografie z mladosti, keď ešte netušili, čo ich čaká. Neraz sa nám ako starým známym zverovali so svojimi ťažkosťami, ale pochválili sa aj vlastnými deťmi, vnúčencami, pravnúčatami či svojimi aktivitami vo vysokom seniorskom veku.

    Podarilo sa nám vypátrať tiež ľudí, ktorí sa zaoberajú povojnovým obdobím ako amatérski historici a bádatelia. Príkladom je Alexander Lehotai z Uzovskej Panice. Už dlho sa venuje téme násilne odvlečených do sovietskych gulagov z Gemera. Zozbieral priame výpovede od 70 bývalých väzňov. Pred piatimi rokmi navštívil oblasti, kam bolo odvlečených viac ako 150 ľudí z vtedajšieho Malého a Veľkého Blhu a Uzovskej Panice. Doma má dokonca zbierku predmetov, ktoré používali ľudia odvlečení do gulagov. Stretli sme sa však aj s odmietavými reakciami. Buď sa už pre zdravotné ťažkosti necítili na rozhovor, alebo sa nechceli vracať do minulosti. Boli aj takí, čo nám dodatočne oznámili, že príbuzní si neželajú zverejnenie rodinného príbehu. Zo strachu. "Vidíte, aká je doba. Čo, ak sa niečo zase zvrtne a znova sa to

    Svedectvá pravdy

    - 14 tém: gulagy, Jáchymov, procesy s bývalými partizánmi, násilná kolektivizácia, znárodňovanie, ukrývanie kňazov, experiment s pestovaním ryže, ľudové vzbury na ochranu kňazov, tábory nútenej práce, čierni baróni
    – pomocné technické prápory, nútené vysťahovávanie z bytov, úteky za hranice, prenasledovanie inteligencie, aké boli päťdesiate roky
    - 33 svedectiev priamych pamätníkov
    - 8 svedectiev potomkov pamätníkov
    - 11 svedectiev z publikácií a historických dokumentov
    - najstarší priamy pamätník: Akvinas Juraj Gabura (101 rokov)
    - najmladší priamy pamätník: Gizela Búryová (68 rokov)
    - na seriáli spolupracovali: Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska, Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica, Historický ústav Slovenskej akadémie vied, Ústav politických vied SAV, Ústredný archív SAV, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica, Katedra histórie Filozofickej fakulty UMB Banská Bystrica, Akademická knižnica Univerzity Komenského Bratislava, obce a mestá, Múzeum SNP Banská Bystrica, Slovenské poľnohospodárske múzeum Nitra, Múzeum a pamätná izba Franza Schuberta Želiezovce a ďalší vráti? Doplatíme na to my aj naše deti a vnúčatá. Už to viac nechceme zažiť," zdôvodňovali.

    Odpustili sme, nezabúdame

    Neraz zaznela otázka, prečo sa zameriavame iba na negatívnu stránku päťdesiatych rokov. Dôvod je jednoduchý. Prenasledovaní komunistickým režimom a politickí väzni mohli o svojich osudoch otvorene rozprávať až po novembri 1989. Dovtedy to bola téma, ktorá sa na pozadí budovania "lepších zajtrajškov" podľa vzoru vtedajšieho Sovietskeho zväzu zamlčiavala alebo pokrytecky zľahčovala. Rady bývalých politických väzňov sú z roka na rok redšie. Štafetu preberajú ich deti, ktoré spolu so svojimi rodičmi prežívali roky prenasledovania a odrazilo sa to aj na ich životoch. "Nechceme na tie roky spomínať s nenávisťou a pomstou. Chceme chrániť a uchovávať pamiatku našich rodičov pre budúce generácie a nedopustiť stratu pamäti národa. Mladá generácia by mala vedieť, že väznených a prenasledovaných nebola len malá skupina ľudí, ale boli to tisíce zo všetkých spoločenských vrstiev. Nesmieme zamlčiavať zlo v minulosti aj preto, aby naše deti, mladí ľudia už nepripustili návrat zla a nemuseli prežívať to, čo prežili naši rodičia a my ich deti," tlmočí svoje posolstvo sekcia Deti politických väzňov pri Konfederácii politických väzňov Slovenska. Na spomienkové stretnutia chodia v tričkách s nápisom: Odpustili sme, nezabúdame. Ani 98–ročná Anna Šestáková z Bratislavy necíti zatrpknutosť, hoci prežila veľmi ťažké obdobie. Po vykonštruovanom politickom procese zatvorili jej manžela za velezradu na doživotie a ju s troma malými deťmi pred Vianocami vyhnali z bytu v Bratislave. Pretĺkala sa životom, ako sa dalo, až do návratu manžela. Prepustili ho po piatich rokoch, keď dosiahol obnovu konania, v ktorom sa potvrdilo, že priznanie zo špionáže bolo od neho získané fyzickým a psychickým násilím. "Odpustila som, ale zabudnúť nemôžem. Lebo odpustiť a povzniesť sa je najšľachetnejší čin," povedala. Roky vo väzení prežil 101–ročný páter Akvinas Juraj Gabura, vtedajší predstavený dominikánskeho kláštora v Košiciach. Odsúdili ho v roku 1952 na doživotie za velezradu vo veľkom zinscenovanom politickom procese proti Bielej légii, ktorá sa snažila zastaviť rozpínavosť komunistického režimu. V skutočnosti vyspovedal len troch jej členov. Na slobodu sa dostal na prezidentskú amnestiu v roku 1960. "Či som sa hneval na svojich väzniteľov? Nie, modlil som sa za nich, aby ich Pán Boh nepotrestal, ale osvietil," povedal nám v rozhovore.

    Históriu píšu príbehy ľudí

    Počas našich stretnutí sme sa dozvedeli, ako kruté päťdesiate roky viedli neraz ľudí k rozhodnutiam, ktoré by inak neurobili. Deti sa pred súdmi zriekali svojich odsúdených rodičov, rozvádzali sa manželstvá. "Manžel mi po vynesení rozsudku povedal, aby sme sa rozviedli, hádam mi potom dajú pokoj. Také niečo mi ani len nenapadlo. Nechcela som ho opustiť, veď sme si sľúbili byť spolu v dobrom aj zlom," povedala vo svojom príbehu Anna Šestáková.

    Niektorí komunistom po vojne verili. O to viac boli rozčarovaní z toho, čo začali po vojne vystrájať. "Môj otec bol komunista. Zato, že nechcel vstúpiť do družstva, pýtali od neho stranícku knižku. Nedal im ju a povedal: Vy ste mi ju nedali, nemám vám ju prečo odovzdávať. Komunisti mali brániť chudobných a vy ich ničíte," spomínal 81–ročný Štefan Matejčík z Báhoňa. Jeho otca Vendelína v roku 1953 odsúdili za ohrozenie hospodárskeho plánu na dva roky väzenia. Budovateľských úspechov z tohto obdobia sú plné kroniky, množstvo kníh a dobových novín. Je pravda, že veľa ľudí sa s vervou pustilo do spriemyselňovania a modernizácie pôvodne poľnohospodárskeho Slovenska. Masírovaní propagandou uverili, že štát sa musí "spravodlivo vysporiadať s triednymi nepriateľmi". To, že v rovnakom čase režim posielal tisícky nepohodlných a nevinných ľudí za mreže, od roľníkov až po vysokoškolsky vzdelaných ľudí, možno ani netušili. Alebo o tom ani nechceli vedieť.

    Počty popravených, zavraždených a väznených z politických dôvodov sú len čísla. Za každým je však ľudský príbeh. Priniesli sme ich viac ako päťdesiat. Každý je iný, ale jedno majú spoločné. Sú to svedectvá ľudí o vtedajšej krutej dobe, ako ju prežívali a ako poznačila ich životy. © AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

    FOTO:

    Dominikánsky páter Akvinas Juraj Gabura bol najstarším priamym pamätníkom.

    Rudolf Vacek (druhý sprava v okuliaroch) vo svojom obchode v Hlohovci pred znárodnením so svojími zamestnancami.

    Vladimír Lehotai s baníckou lampou zo sovietskeho lágra.

    V rodinných gazdovských šľapajách na hriňovských lazoch pokračuje Jozef Ďurica dodnes.

    Bývalého povstaleckého veliteľa Viliama Žingora odsúdili na trest smrti.

    Do sovietskych gulagov boli odvlečené tisícky slovenských občanov.
    -END-