Nastavenie súborov cookie

    Keď navštívite ktorúkoľvek internetovú stránku, táto stránka môže uložiť alebo obnoviť informácie o vašom prehliadači, najmä v podobe súborov cookie. Tieto informácie sa môžu týkať vás, vašich preferencií, vášho zariadenia alebo sa môžu použiť na to, aby stránka fungovala tak, ako očakávate. Tieto informácie vás zvyčajne neidentifikujú priamo, vďaka nim však môžete získať viac prispôsobený internetový obsah. V týchto nastaveniach si môžete vybrať, že niektoré typy súborov cookie nepovolíte. Po kliknutí na nadpisy jednotlivých kategórií sa dozviete viac a zmeníte svoje predvolené nastavenia. Mali by ste však vedieť, že blokovanie niektorých súborov cookie môže ovplyvniť vašu skúsenosť so stránkou a služby, ktoré vám môžeme ponúknuť. Viac informácií

    Spravovať nastavenie súborov cookie

    Nevyhnutne potrebné súbory cookie

    Vždy aktívne

    Tieto súbory cookie sú potrebné na zabezpečenie funkčnosti internetovej stránky a nemožno ich v našich systémoch vypnúť. Zvyčajne sa nastavujú len ako reakcia na vami vykonané činnosti, ktoré predstavujú žiadosť súvisiacu so službami, ako je napríklad nastavenie preferencií ochrany osobných údajov, prihlasovanie alebo vypĺňanie formulárov. Svoj prehliadač môžete nastaviť tak, aby blokoval alebo vás upozorňoval na takéto súbory cookie, v takom prípade však nemusia niektoré časti stránky fungovať.

    Súbory cookie súvisiace s výkonom

    Tieto súbory cookie nám umožňujú určiť počet návštev a zdroje návštevnosti, aby sme mohli merať a vylepšovať výkon našej stránky. Pomáhajú nám zistiť, ktoré stránky sú najviac a najmenej populárne, a vidieť, koľko návštevníkov sa na stránke pohybuje. Všetky informácie, ktoré tieto súbory cookie zbierajú, sú súhrnné, a teda anonymné. Ak tieto súbory cookie nepovolíte, nebudeme vedieť, kedy ste našu stránku navštívili.

    Renziho debakel

    1. názor - Renziho debakel

    Pravda; 283/2016; 07/12/2016; s.: 31; Patrizia Prando Šušová ; Zaradenie: názory



    Patrizia Prando Šušová politologička, Univerzita Mateja Bela

    Taliani rozhodli v nedeľňajšom referende jednoznačne. Ich "nie" je jasným dôkazom, že doterajšie pôsobenie Mattea Renziho vo funkcii premiéra ich nepresvedčilo. Aj keď sa hlasovanie oficiálne týkalo navrhovaných ústavných zmien, nikto nepochybuje o tom, že išlo o referendum, ktoré hodnotilo doterajšie výsledky jeho ľavo–pravej vlády.

    Keď Renzi pompézne vstupoval ako líder a víťaz primárok Demokratickej strany do exekutívy, s jeho menom sa jednoznačne spájala nádej. Mladý primátor Florencie prezentoval konkrétne reformy prakticky vo všetkých rezortoch. Ukazoval Taliansku cestu optikou silnej ekonomiky, no so zachovaním sociálneho cítenia, stabilizáciu hospodárstva, dominantné postavenie krajiny v Európskej únii.

    Po dvoch rokoch sa však Taliansko ocitá v ekonomickom marazme: hrozí krach viacerých bánk, klesá HDP, nezamestnanosť mladých dosahuje rekordné čísla a migračná kríza nadobudla hrozivé rozmery. Iste, bolo by neobjektívne prisúdiť zodpovednosť za uvedený stav len jemu, na druhej strane však treba pripomenúť, že vo vláde sedel takmer polovicu funkčného obdobia. Mohlo teda referendum dopadnúť v takomto kontexte inak?

    Renzi mal v referende proti sebe veľmi silný tábor protivníkov. Bojovala proti nemu prakticky celá opozícia, ktorá z celej záležitosti vytĺkala politický kapitál, a rovnako útočné boli tamojšie médiá.

    Debaty premiéra s opozičnými politikmi a s komentátormi nosných mienkotvorných novín a televízií sa končili takmer vždy hádkami – a aj napriek Renziho výrečnosti mali v diskusiách argumentačne prevahu väčšinou jeho protivníci. Aj prominentní ústavní právnici bili na poplach, tvrdiac, že ústava, ktorá platí v krajine od roku 1948, predsa nie je trhací kalendár a zmeniť v nej naraz jednu tretinu článkov je predsa len priveľká zmena.

    Renzi chcel získať pre svoje reformy legitimitu priamo od ľudí, no ústava je apolitická, patrí všetkým stranám, či vo vláde, alebo v opozícii. Ústava je predsa kostra demokratického fungovania štátu a zdá sa, že talianski občania pochopili, že nechcú stratiť hodnoty demokracie a slobody, ktoré im zaručuje.

    Televízna kampaň s otázkami typu "ste za to, aby sa zrušila inštitúcia CNEL?"(čo bola jedna z otázok v referende, no bežný občan ani len netušil a možno ani doteraz netuší, čo je to), bola z tohto pohľadu málo informačná a príliš emotívna. Keďže predseda vlády sa nemohol – vari s výnimkou verejnoprávnej televízie RAI a spriateleného denníka La Repubblica – spoliehať na médiá, spolu s ministerkou pre reformy Mariou Elenou Boschiovou organizoval stretnutia na univerzitách a mítingy, na ktorých občanom vysvetľoval dôležitosť ústavných zmien a reforiem takpovediac "tvárou v tvár".

    Keďže v referende zo zákona môžu hlasovať aj krajania v zahraničí, obrovskú kampaň viedol Renzi i medzi Talianmi vo svete, najmä v Latinskej Amerike. Listy so silným propagandistickým obsahom, ktoré im rozoslal, výrazne pripomínali Berlusconiho vstup do politiky. Nie nadarmo médiá prekrstili premiéra na Renzusconiho...

    Nie" v referende zablokovalo zmeny v navrhovaných oklieštených právomociach senátu, zníženie počtu senátorov a posilnenie vplyvu poslaneckej snemovne (inými slovami povedané posilnenie vládnej strany) či zmeny pri voľbe prezidenta.

    Červenú dostalo aj plánované zrušenie provincií (okresov) a zdôraznenie centrálnej úlohy štátu, keďže vláda chcela cez súhlas v hlasovaní revidovať piaty bod ústavy o administratívnej a regionálnej politike. Aj keď sa tieto kroky kvôli stopke v referende nepodarí realizovať a Renzi pravdepodobne odstúpi, určite to však nebude znamenať jeho politický koniec. Práve naopak, zdá sa, že po prípadných predčasných voľbách či úradníckej (tzv. technickej) vláde budeme o ňom ešte počuť.
    © AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
    -END-