Matej Bel
Matej Bel a Banská Bystrica
Rodičia Mateja Bela podporovali svojho syna v štúdiách a najmä otec v ňom spozoroval veľký talent. Na banskobystrickom gymnáziu (1695) bol jeho učiteľom spisovateľ, evanjelický farár Ján Pilárik, ktorého mladý študent obdivoval. Keď gymnázium dostalo nariadenie prestať s výučbou v humanitných triedach, Matej Bel odišiel na lýceum do Bratislavy. Neskôr sa pomery zmenili a po smrti otca sa v roku 1702 vrátil do Banskej Bystrice. Pod vedením Jána Búria a Jána Pilárika si aj nadaný Matej Bel mohol osvojovať znalosti z gréčtiny, hebrejčiny, učiť sa geografiu a históriu, získavať poznatky z morálnej teológie. Bola to dobrá príprava k jeho maturite v roku 1704 a k ďalšiemu štúdiu.
Matej Bel veľmi intenzívne vnímal pôsobenie rektora Jána Pilárika v pietistickom duchu. Toto smerovanie hlbokej osobnej zbožnosti sa v ňom upevňovalo aj na štúdiách v Halle, kam svojho najnadanejšieho študenta odporučili Búrius s Pilárikom Augustovi Hermanovi Frenckemu – zakladateľovi pietizmu i hallskej univerzity. Matej Bel tu študoval na filozofickej a teologickej fakulte.
Po absolvovaní vysokoškolského štúdia dostal múdry a mimoriadne schopný Matej Bel rôzne ponuky už v Nemecku, lákavou bolo pôsobenie na univerzite. Ale on sa vrátil domov, šťastný a plný elánu, aby mohol získané poznatky odovzdávať mladým. Prijal tak pozvanie mestskej rady v Banskej Bystrici za prorektora evanjelického gymnázia.
V roku 1707 obhájil dizertačnú prácu, ktorú venoval slovenskej a nemeckej evanjelickej cirkvi v Banskej Bystrici. Pôsobenie Mateja Bela ako učiteľa a kňaza sa prelínalo. Superintendent Štefan Pilárik ho ordinoval za kňaza a stal sa farárom pri špitálskom Kostole sv. Alžbety pre obidve národnosti, nemeckú i slovenskú.
Po smrti Jána Pilárika sa stal v roku 1710 rektorom banskobystrického gymnázia.
Uvedomujúc si, akými neprávosťami prešiel on sám – súc byť z neurodzeného stavu, ako učiteľ sa snažil eliminovať sociálne rozdiely medzi žiakmi.
Založil tradíciu vyučovania biblickej češtiny na protestantských školách, ktorá nahrádzala absenciu spisovného jazyka Slovákov.
Stručne a zreteľne vykladal gramatické pravidlá, uplatňoval princíp názornosti a vedeckosti.
Na vysokej úrovni vyučoval latinčinu, čo jeho žiaci oceňovali.
Banskobystrické Belovo pôsobenie sa spája aj s prípravou prekladu Biblie. Nový Zákon vyšiel už v roku 1709 v Halle, preto hallská Biblia.
V Banskej Bystrici zotrval ako kňaz a učiteľ sedem rokov.
Spoločenskopolitické pomery v krajine sa zmenili a banskobystrickí evanjelici prišli aj o špitálsky kostol na Dolnej ulici. Keďže šíriaca morová epidémia takmer vyľudnila bratislavské lýceum, Bratislavčania pozvali Mateja Bela, osobnosť ktorého mala pritiahnuť nových študentov. Jeho erudovanosť bola zárukou toho, že sa povznesie a zvýznamní úroveň tamojšieho gymnázia, v tom čase najvyhľadávanejšou vzdelávacou inštitúciou pre uhorských študentov.
Pripravila: PaedDr. Slavomíra Očenášová, PhD.
Matej Bel z Očovej – Magnum decus Hungariae
- Detstvo a školské začiatky
Narodil sa 24. marca 1684. Otec Matej Bel bol mäsiarsky majster, ktorého prezývali Funtík, bol asi roľník, ale ovládal aj remeslo. Matkou Mateja Bela bola Alžbeta Česneková, takže jeho slovenský pôvod je jednoznačný. Pokrstili ho asi v Hronseku – v artikulárnom mieste, v Rothovskom kaštieli, kde bývali služby Božie, kým r. 1726 postavili kostol. Matej Bel bol fyzicky pravdepodobne slabé dieťa, ale jeho talent a túžba po vzdelaní sa zavčasu prejavili a rodičia ho na radu priateľov dali do škôl, najprv v rodnej Očovej, potom do súkromnej školy v Lučenci. Keď starší žiaci zaútočili na mladších, malý Matej nešťastne spadol a zranil sa. Otec ho odviezol domov na celé štyri mesiace, počas ktorých mu zomrel mladší braček Jurko. Keďže sa ďalší súrodenci v rodine nespomínajú, Matej ostal zrejme jedináčik. V novej škole v Kalinove zase ochorel, mal zimnicu, nuž rodičia ho znova vzali domov. Potom chodil ešte do školy v Dolnej Strehovej, aby sa nakoniec dostal do lýcea v Banskej Bystrici pod dobré vedenie Jána Simonidesa, odsúdeného v Prešporských súdoch, ktorý sa už vrátil z galejí. V štúdiách nakrátko pokračoval v bratislavskom lýceu a zdokonaliť sa v maďarčine bol istý čas vo Vespréme a Pápe.
Jeho detstvo, keď sa fyzicky nevyrovnal spolužiakom, iste aj smrť brata a určite veľký talent boli predpokladom jeho hlbokej viery, ktorá možno už v tomto čase jasne formovala záujem o pietizmus. V r. 1802 mu ako osemnásťročnému zomrel aj otec.
- Štúdiá a príklon k pietizmu
Duchovný svet Mateja Bela v čase pokračujúcej protireformácie a konfesionálneho stavovského povstania vedeného Františkom Rákocim II. ovplyvňovali Johann Arndt a najmä August Hermann Francke – duša hallského pietizmu, ako i ďalšie osobnosti nemeckej teológie. Túžba po dôkladnom vedeckom štúdiu doviedla r. 1704 Mateja Bela na štúdiá do Halle v Sasku. Je pravdepodobné, že na štúdiá ho odporúčali rýdze osobnosti: Ján Simonides, ale i očovský rodák Štefan Pilárik, veď obaja študovali v Halle. Pilárik, ďalší galejník, bol farárom v Hronseku až do Prešporských súdov. A bystrický notár Klement bol ten, ktorý ho finančne podporoval.
Chudoba cti netratí, a tak si spočiatku dvadsaťročný študent mohol kúpiť iba dve jedlá – ráno a večer, ale už o rok ho A. H. Francke zaradil medzi stravníkov sirotinca, ktorý Francke postavil spolu s vyššou školou – Paedagogium, tlačiarňou, školskými dielňami, lekárňou a budovami univerzity, na ktorej študovali mladí Švédi, Dáni, Francúzi, Taliani, ale aj mnohí Uhri a Rusi. Pietizmus predpokladal hlbokú osobnú vieru, ale Francke, akokoľvek prísny pietista, rozumel aj praktickému životu a zo svojho podnikania vytvoril základinu, ktorú použil na vybudovanie študentského mestečka, na vzdelávanie mládeže. Založil Biblický inštitút a vo svojej tlačiarni tlačil Biblie, preložené pre národy až v Amerike, Číne či cárskom Rusku, ktoré si tento luxus nemohli dopriať. Všetko robil vedome a cielene pre slávu Božiu.
Aký bystrozraký musel byť A. H. Francke, keď si spomedzi troch tisícok študentov vybral práve Mateja Bela za vychovávateľa a neskôr aj za učiteľa svojho syna a poskytol mu aj bývanie. A aký šťastný musel byť mladý Matej Bel z toho rozhodnutia, keď zblízka uvidel rodinný život, spoznal vyučovacie metódy a mohol viesť filozofické a teologické debaty s obdivovaným Franckem.
- Kňaz, konrektor i rektor
V r. 1707 Matej Bel skončil štúdiá a vzápätí dostal dve pozvania. Mal sa stať vychovávateľom v bohatej rodine vo východnom Frísku a zároveň ho volali do Banskej Bystrice za konrektora gymnázia a pomocného kazateľa zboru. Vážna choroba však zmarila krásne plány, nuž prijal vedenie kláštornej školy pri Magdeburgu. Ale Bystrica ho znovu volala, navyše v Nemecku zomrel jeho priateľ z Krupiny a zo smútku prudko vzrástla jeho túžba po domove. Na jar 1708 sa vybral domov. Zastavil sa ešte v Berlíne a Vroclave, aby spoznal významných ľudí.
Superintendent Štefan Pilárik ho ordinoval a Matej Bel mohol nastúpiť jednak za konrektora, neskôr za rektora gymnázia a kňaza v Kostole sv. Alžbety. Hoci v Banskej Bystrici už r. 1676 odobrali slovenský kostol, zo šiestich banskobystrických chrámov iba špitálsky Kostol sv. Alžbety na Dolnej ulici ostal ešte evanjelický. Ale neskôr i ten odobrali a M. Bel ostal potom už len rektorom gymnázia.
Banská Bystrica priniesla Matejovi Belovi aj osobné šťastie, keď sa r. 1710 oženil so Zuzanou Hermannovou, dcérou už nebohého bystrického lekárnika. Zuzana mala ešte nedospelého, o 13 rokov mladšieho brata, ktorého vzal Matej Bel do opatery, a tak získal mnoho kontaktov medzi nemeckými mešťanmi. Ich manželstvo bolo požehnané ôsmimi deťmi; tri zomreli celkom maličké a dospelosti sa dožili len traja synovia: Karol Andrej sa stal profesorom histórie v Lipsku, Ján Teofil lekárom v Gelnici a Matej Gottfried právnikom. O dvoch dcérach sa vie veľmi málo.
- Rektorom na prešporskom lýceu
Rozsiahla publikačná činnosť Mateja Bela sa začala už v Banskej Bystrici, keď iba 25-ročný pripravoval na vydanie Bibliu. R. 1709 v Halle vydal Nový zákon a spolu s Danielom Krmanom už r. 1722 vydali preklad Biblia sacra, t. j. Biblí svatá – teda kralickú Bibliu, v ktorej urobili korektúry. Je známa ako hallská Biblia. Napriek názorovej rozdielnosti, keď Krman obhajoval luteránsku ortodoxnosť a nesúhlasil s pietizmom – hlbokou osobnou zbožnosťou, ktorú zastával Bel, obaja sa mali vo veľkej úcte. Matej Bel mohol okrem manželky ako jediný človek počas deviatich rokov navštevovať ako spovedník Daniela Krmana vo väzení na Bratislavskom hrade až do jeho smrti.
V r. 1713 opäť zúril mor, ktorý si vzal 3500 obetí, a evanjelické lýceum v Bratislave stratilo všetkých žiakov – alebo vymreli, alebo zo strachu utiekli. Aby bývalé slávne prešporské lýceum znova ožilo, pozvali za rektora erudovaného a usilovného Bela z Banskej Bystrice. Prezieravý a už skúsený Bel sa najprv uistil, že zbor mu dá voľnú ruku pri usporiadaní lýcea a školského systému v ňom. Až potom sa presťahoval a r. 1714 sa začala jeho organizačná tvrdá práca, ktorej výsledkom boli reformy vo vyučovaní – pedagogický realizmus, ktorý spoznal v Nemecku. Zaradil výučbu materinského jazyka, reálnych predmetov: zemepis, dejepis, fyziku, botaniku a oživené lýceum získalo veľmi dobrú povesť a vyhľadávali ho žiaci z celého Uhorska.
Už v Bystrici uskutočnil niekoľko reforiem výučby, preto o ňom v Prešporku vedeli. Organizáciu vzdelávania v lýceu usporiadal tak, že základ elementárneho stupňa, teda päť ročníkov tvorili dve triedy – trojročná sexta (tu sa žiaci menili na alfabetov – najprv abecedári, potom slabikári a potom čítači, ktorí už vedeli plynule čítať latinské a biblické texty) a dvojročná kvinta. Potom nasledovalo nižšie gymnázium – kvarta a tercia a nakoniec tri ročníky vyššieho gymnázia – dvojročná sekunda a nakoniec prima, v ktorých sa povinne hovorilo výlučne po latinsky a vyučoval v nich výlučne rektor a konrektor.
Aj výučbu jazykov – predovšetkým latinčiny – zriadil podľa svojho. Kým Komenský uľahčil učenie tak, že vytvoril jednoduché vety z určitého prostredia, napr. gazdovského dvora alebo kováčskej vyhne, a tie názorne ilustroval obrázkom s číslami pojmov a presne preložil do viacerých jazykov. Takto Janua linguarum reserata (Brána jazykov otvorená) bola dostupná pre všetkých študentov. Vety v štyroch či šiestich jazykoch sa dobre pamätali. Ale Bel objavil, že mozog lepšie chápe, ak sa naučí celý systém slov odvodený z jedného pojmu – napr. škola, školský, školiť, vyškoliť, školstvo, školenie, záškolák atď. V lýceu uplatnil práve tento princíp. Absolventi lýcea mali takto otvorené dvere na univerzity v Halle i Wittenbergu a kdekoľvek vo svete. Prial si, aby vznikli školy i pre dievčatá. Ako láskavý učiteľ pamätal na svoje študentské roky, aj preto financoval dvadsiatim žiakom štúdium na lýceu. Myšlienky, ktoré ho oslovili, chcel dopriať aj svojim súčasníkom, a preto vydal v maďarčine preklady pietistu a básnika Jána Arndta a neskôr ich vydal aj v bibličtine. Pre lýceum napísal učebnice latinčiny a nemčiny.
- Ohnivý kazateľ, priekopník žurnalistiky
V Prešporku bol Matej Bel farárom nemeckého zboru, a keď r. 1719 zomrel farár Mirus, Bel dostal miesto prvého (nemeckého) farára a neskôr sa stal seniorom. Bol vraj ohnivým kazateľom pre vzdelanejšiu časť zboru, pretože do kázní vkladal latinské výroky svojich obľúbených antických mysliteľov. Fara na Konventnej ulici bola miestom, ktoré si považovali za česť navštíviť všetky vedecké kapacity prechádzajúce Pressburg. Matej Bel si viedol knihu návštev, do ktorej sa hostia podpisovali. Zápis jedného z hostí bol zvláštny: „Uhor z Očovej. Je človek nepatrnej postavy, len hlavu má veľkú, ducha veľkého a hrdého.“ Aj portréty Samuela Mikovíniho v Noticiách dokumentujú, že Matej Bel mal k útlym pleciam väčšiu hlavu.
Farárske a rektorské povinnosti boli iba časťou aktívneho intelektuálneho života tohto neúnavného človeka. V r. 1721 začal vydávať prvý prešporský týždenník Nova Posoniensia, v ktorom prinášal široké spektrum novostí. Týmto činom sa stal priekopníkom žurnalistiky. Škoda, že týždenník mu po dvoch rokoch prebrali jezuiti, ale vydávanie nezvládli a noviny zanikli.
O tom, aký bol rozhľadený a pevne na zemi stojaci, svedčia aj jeho ekonomické názory, keď napísal: „... aby dane vybraté v krajine doma aj skonzumovali, aby magnáti a hierarchia neviedli nákladný život a nemrhali v krajine získané peniaze „u cudzích“, aby sa peniaze neukladali „lakomo“ do skrine alebo v cudzine, ale aby sa s nimi podnikalo doma, aby sa obmedzil nezdravý prepych v obliekaní, stravovaní.“ Jeho názory sú aktuálne aj dnes.
- Encyklopedista a prvolezec
M. Bela od počiatku zaujímala história, geografia a vedecké poznanie svojej vlasti – Uhorska a tomu venoval celý svoj život. Považoval to za výzvu, ktorú musí naplniť. Už r. 1723 ako štyridsaťročný vydal tlačou prvé vedecké dielo – svoj program Hungariae antique et novae prodromus – Posol starého a nového Uhorska. Slávnym sa stal predovšetkým obsiahlym encyklopedickým dielom Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku; 1735 – 42). Plánoval podrobne preskúmať všetkých 48 uhorských stolíc. Plán, na ktorý nemohol stačiť jeden ľudský život... Precestoval a spoznal takmer celé Uhorsko a poznatky si zapisoval, takže nemusel vyvracať obvinenia zo špiónstva. V tejto prvej encyklopédii vyšli tlačou iba stolice Horného Uhorska, lebo vydávanie spomaľovala kontrola každého textu. Preto väčšina ostala v rukopise. Bel uviedol mnoho podrobných vedomostí o živote ľudu, zvykoch, geografii, šľachte, kráľovských mestách, architektúre hradov a zámkov, technických vedomostiach. Podrobné mapy vysokej grafickej úrovne mu pripravoval slávny slovenský geograf Samuel Mikovíni. Hoci sám precestoval a poznal mnoho stolíc, podľa jeho presných inštrukcií v teréne pracovali aj jeho študenti a vedci a Bel sám výsledky spracoval. Dielo dedikoval Karolovi VI., otcovi Márie Terézie, ktorý podporil vytlačenie 4 dielov s opismi 12 stolíc. Týmto dielom predbehol francúzskych encyklopedistov o takmer 30 rokov.
Písal v mnohých jazykoch do vedeckých časopisov, bol členom vedeckých spoločností a akadémií v Berlíne, Jene, Londýne, Olomouci. V Bratislave mal v úmysle založiť podobnú vedeckú spoločnosť celého Uhorska – vypracoval štatút, ktorý existuje – a chcel vydávať vedecký časopis Observationes Posoniensis (Bratislavské pozorovania). Keďže všetci členovia boli protestanti, jezuiti tento zámer nedovolili realizovať. I tak má toto úsilie pre históriu vedy veľký význam – je prvým pokusom o vznik vedeckej inštitúcie na Slovensku.
O to viac je potešiteľné, že napriek všetkým protivenstvám, nepriazni jezuitov aj katolíckeho panovníckeho dvora, celého katolíckeho prostredia v Prešporku bolo dielo evanjelického farára – posledného polyhistora také obdivuhodné, že pápež Klement XII. ho r. 1735 poctil zlatou medailou a vzdelanecký svet mu udelil meno Magnum decus Hungariae – Veľká ozdoba Uhorska.
- Odkaz Mateja Bela
Veľké plány – i o histórii Karpát sa chystal napísať – Belovi zmarila choroba. Možno z prepracovania a intenzívnej práce dostal r. 1742 mŕtvicu a ochrnul na pravú stranu. V r. 1749 sa odišiel liečiť do rakúskych kúpeľov Altenburg, ale jeho stav sa zhoršil. Chcel sa vrátiť domov, ale už nestihol a 29. augusta 1749 zomrel. A tak v bratislavskom artikulárnom štvorstrechovom úzkom kostole, v ktorom roky kázal, stála jeho rakva. Pohrebnú kázeň povedal farár Samuel Wilhelm Serpilius, farár slovensko-maďarskej časti zboru. Pochovali ho na neďalekom Michalskom cintoríne a po jeho zrušení časť pomníka umiestnili na stenu Veľkého kostola.
Čo sa stalo s nevydanými rukopismi? Nuž dvaja vzdelanci chceli získať Belovo dielo. A tak niečo získal František Kollár z Terchovej, knihovník Viedenskej cisárskej knižnice, a zvyšok predala vdova po Belovi klužskému kardinálovi Jozefovi Baťánimu. Pri prevoze po Dunaji sa však čln prevrátil a rukopisy sa znehodnotili, ale niečo predsa len zostalo.
Iba hlboká viera, ktorá ho poháňala k usilovnosti a ktorá sídlila v takom drobnom človeku, prinášala také bohaté ovocie. Matej Bel dostal mnoho hrivien a ani jedna neležala ladom, za všetky niesol zodpovednosť.
prof. Ing. arch. Janka Krivošová, PhD.
zdroj: fotografia z časopisu Spravodajca 2017 október č. 3, str. 14