Mal som byť učiteľ

25.09.2021; Zdravie; MUŽI; s. 74,75,76,77; Martina Palovčíková

áchranár Adam zo seriálu Sestričky, študent herectva Dušan Ambróš (28), je nielen fešák, ale aj zdatný športovec a náruživý záhradkár. Koho zachraňoval v skutočnosti?

* Ste absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela. Čo ste chceli pôvodne po škole robiť?

Mám vyštudované učiteľstvo, telesná výchova v kombinácii so slovenským jazykom a literatúrou. Keď som sa na strednej škole rozhodoval pre štúdium, ťahalo ma to aj k divadlu, aj k recitovaniu, bol som tiež športovec, robil som atletiku a futbal, tak som to chcel nejako skĺbiť. A učiteľka mi odporučila tento odbor. Skúsil som to a nakoniec som dokončil aj magisterské štúdium.

* Kde ste sa teda vzali na VŠMU?

Už počas štúdia na katedre slovenského jazyka a literatúry sme v rámci študentskej činnosti robili dramatické čítania, zapojil som sa do projektu Univerzitná noc literatúry. Už tam ma to začalo ťahať k dramatickému čítaniu. Založili sme na UMB malý divadelný súbor, vystupovali sme, veľmi ma to bavilo a asi vo štvrtom ročníku som začal premýšľať nad tým, že by som skúsil štúdium herectva. A keby to nevyšlo, tak by som išiel učiť „slovinu“ a telesnú.

* Prijali vás na prvýkrát?

Nechcel som nič nechať na náhodu, začal som sa intenzívne pripravovať. V piatom ročníku som začal chodiť na spev, viac som sa venoval divadlu, chodil som na recitačné súťaže. Chcel som sa utvrdiť v tom, že štúdium herectva je dobrý nápad. A prijali ma na prvýkrát, v čase, keď som ešte písal diplomovku zo slovenčiny. Tak som spravil štátnice, štyri mesiace som pracoval a potom som ako 24-ročný nastúpil do prvého ročníka na VŠMU.

* Rozhodnutie stať sa hercom teda vo vás nebolo odmalička, skôr vo vás postupne dozrievalo?

Ako dieťa som chodil na nejaké recitačné súťaže, keď ma učiteľky vyslali, ale neprikladal som tomu extra význam. Nemal som ani nejaké väčšie úspechy. Až na vysokej škole som sa už cielene zúčastnil na Sládkovičovej Radvani a Hviezdoslavovom Kubíne, lebo viacero hercov začínalo na recitačných súťažiach. Tam som získal aj nejaké diplomy.

* Ani nepochádzate z umeleckého prostredia?

Nie, vôbec. Rodičia boli prekvapení, keď som im povedal, že chcem vyskúšať herectvo. Ale podporovali ma v tom.

* Že ste športovec, vidno hneď. Aké obľubujete disciplíny?

Od žiackeho veku som robil atletiku ako člen atletického klubu v Lučenci, bol som napríklad majster Banskobystrického kraja v behu na 150 metrov. Chodievali sme na celoslovenské súťaže a majstrovstvá. Ťahal som to aj cez dorastenecké kategórie a potom som sa atletike venoval na vysokej škole. A hrával som futbal za Slovan Tomášovce, kde som ešte stále registrovaný a chodím si tam zatrénovať. Hrať sa mi podarí už len výnimočne.

* Šport sa neraz spája so zraneniami, vám sa vyhýbali?

Vážnejšie našťastie áno, vlastne až na jedno. Ešte na vysokej škole som pri futbale nešťastne spadol a poškodil som si zadný skrížený väz aj bočné väzy v pravom kolene. Chodil som dosť dlho po lekároch a každý to vyhodnotil inak, jeden dokonca tvrdil, že mám väz úplne roztrhnutý a odporúčal operáciu. Nakoniec mi doktor v Banskej Bystrici poradil, aby som pracoval na spevnení svalov v oblasti kolena a operácia nemusí byť nutná. A to bola veľmi dobrá rada. Začal som tiež oveľa viac dbať na strečing pri akomkoľvek pohybe a, našťastie, nemám problémy. Môžem behať, hrať futbal, cvičiť, koleno je zatiaľ v poriadku.

* Takže žiadne zlomeniny?

Ale áno, v škôlke. Prepadol som cez taký drevený vláčik a mal som zlomené predlaktie, nosil som chvíľu aj sadru.

* Ale záchranárov ste hádam nikdy nepotrebovali?

Skôr som bol na opačnej strane. Keď som prišiel do Bratislavy, vždy, keď som išiel v ranných hodinách po Obchodnej ulici, narazil som na niekoho kto potreboval pomoc a musel som volať sanitku. Raz to bolo k pani, ktorá dostala epileptický záchvat, a raz k malému dieťaťu, ktorému prišlo zle z tepla. Vtedy som si uvedomil, aká je to dôležitá práca.

* Po tom, čo ste si zahrali záchranára, máte k nim iný vzťah?

Hlavne im viac verím, keďže boli s nami pri nakrúcaní Sestričiek a rozprávali sme sa spolu. Tú prácu nemôže robiť hocikto. Keď vidím sanitku, viem, že sú v nej skutoční profesionáli, ktorí sa snažia urobiť maximum pre tých, čo to potrebujú.

* Ako ste sa stali seriálovým záchranárom vy?

Zavolala mi kastingová agentúra, bolo to počas pandémie, takže som mal nahrať a poslať „predstavovačku“, kto som, čo som, ako trávim dni počas lockdownu. Bol som vtedy vo svojej rodnej dedine Tomášovce, kde máme svojpomocne spravenú posilňovňu. Nahral som video v nej, lebo tam som trávil väčšinu času. Veľmi som neveril, že sa dostanem do ďalšieho kola. Ale o dva týždne ma pozvali na kasting do Bratislavy.

* Tam ste už verili, že si vás vyberú?

Bolo to zaujímavé. Prišiel som úplne posledný, o siedmej večer. V ten deň strašne snežilo, cesty boli hrozné, išiel som z Banskej Bystrice a myslel som, že to ani nestihnem. Na vrátnici ma nemali v zozname, vrátnik ma doň ceruzkou dopisoval, čakal som tam pol hodiny. Mal som dojem, že všetci už budú z celého dňa takí unavení, že sa so mnou ani nebudú chcieť babrať. Pomaly som sa zmieroval s tým, že to nevyjde. Ale, napodiv, všetci boli úžasne energickí a môj úspech je určite aj vďaka nim, lebo mi dali toľko energie, ako som nečakal.

* V Sestričkách tvoríte profesionálnu dvojicu s Emou, teda Kristínou Svarinskou, a občas jej dodávate sebavedomie. Herecky ho dodávala ona vám?

Som veľmi vďačný, že som to mohol robiť práve s Kristínou. Naozaj mi dodávala sebadôveru, veľakrát mi pomohla a poradila, upozornila na nejaké zlozvyky, ktoré má azda každý. Bola to pre mňa veľmi prínosná práca.

* Mali ste možnosť naučiť sa pri natáčaní niečo z praxe záchranárov, čo vám môže pomôcť v reálnom živote?

Keď sme točili situácie, v ktorých išlo o život, vždy tam boli prítomní aj ľudia, ktorí v takom prostredí skutočne pracujú – lekár, sestrička alebo aj záchranár. Hovorili nám, ako by takú situáciu riešili v skutočnom živote. Rozhodne nám to obohatilo obzory, dozvedeli sme sa aj, čo urobiť ako prvé, kým dorazia záchranári. No pred kamerami sme úplne to, čo by robili záchranári, robiť nemohli. Museli sme sa sústrediť na iné veci, aby nás kamery zachytili v situáciách, ktoré si vyžadoval scenár. V reálnom živote záchranárov je to oveľa, oveľa náročnejšie. Klobúk dole pre nimi.

* Váš seriálový syn bol fajn?

Veľmi sme si sadli. Keď prišli na pľac chalani, teda môj a tiež Emin syn, veľmi to oživili. My sme už boli unavení po dlhých hodinách natáčania, ale oni nám vždy dodali riadnu energiu.

* V realite sa oženiť a mať deti nechystáte?

To si nechám pre seba.

* Ste pripravený, že účinkovaním v Sestričkách asi stratíte časť súkromia, ľudia vás budú spoznávať?

Zatiaľ ma nepoznávajú, skôr len známi mi to z roztopaše pripomenú. Ja sa snažím ostať pri zemi, sústrediť na to, aby som sa za prácu nemusel hanbiť a bolo to z mojej strany čo najlepšie.

* Vraj ste náruživý záhradkár. Okrasný či úžitkový?

Máme záhradu na Ábelovej a otec mi stále hovorí, že by som mal vysádzať ovocie, ktoré sa dá zužitkovať. No mňa fascinujú dreviny a stromčeky, ktoré nie sú celkom tradičné alebo ktoré už z prostredia Ábelovej ustupujú. Takže sadím napríklad moruše, jedlé gaštany, mišpule, figy. A tiež muchovníky, zemolez kamčatský – to je špeciálna čučoriedka –, aróniu, teraz som zasadil paulowniu, ktorá krásne kvitne, pochádza z Číny. Takže skúšam, experimentujem.

* A čo s úrodou? Zaváranie už nechávate na iných?

Zatiaľ nejaká veľká úroda nebola. Ale teším sa, ak môžem niečo priniesť mame na spracovanie. A doma máme čerešne, veľa hrušiek. Keď si takú zaváraninu na Vianoce otvoríme, je príjemné vedieť, že je to z našej úrody, má to úplne iný rozmer.

* Ste v poslednom ročníku vysokej školy. Aké sú vaše plány? SND? Hollywood?

Ešte nad tým tak intenzívne nepremýšľam, skôr to nechávam na osud. Určite si, podobne ako spolužiaci, rozpošlem žiadosti do divadiel a budem čakať, či nejaká ponuka príde. Budem sa snažiť úspešne ukončiť štúdium a keď sa niečo podarí, bude to bonus. Všetko je tak, ako má byť, dúfam, že budem spokojný.

 

zdroj článku a fotografie:  25.09.2021; Zdravie; MUŽI; s. 74,75,76,77; Martina Palovčíková