O Bejrúte sa kedysi hovorilo ako o Paríži Stredného východu. Dal sa tam kúpiť ten najluxusnejší západný tovar a Libanon bol v očiach svetových ekonomických elít veľkým prísľubom. Zlom nastal v 90. rokoch, keď v krajine vypukla občianska vojna. Úpadok, ktorý nasledoval, nemá konca dodnes. Podľa údajov Svetovej banky od roku 1850 nezažila žiadna krajina na svete taký rýchly prepad do takej obrovskej recesie, v akej sa aktuálne nachádza Libanon.

Ekonomická diplomatka Katarína Zembjaková pôsobí na slovenskom veľvyslanectve v Bejrúte. V rozhovore vysvetľuje, ako sa v Libanone žije a ako Slovensko pomáha zmierniť negatívne dôsledky krízy na život ľudí v krajine.

Priznám sa, že som príliš nedúfala, že sa nám dnes náš rozhovor podarí nahrať. Očakávala som, že buď nebudete mať elektrinu, alebo internet.

Vaša obava bola namieste, pretože internet tu máva výpadky pomerne často. Na Slovensku sme zvyknutí na istú štandardnú mieru komfortu, ktorú už niekedy ani nevnímame. Potom prídete do krajiny, kde veci nefungujú v oveľa širšom meradle, a svoje očakávania musíte zásadne prehodnotiť.

Treba však zároveň povedať, že Libanon sa s problémami, ktoré má, jednoducho naučil žiť. Vrátane enormnej devalvácie meny aj toho, že ľudia nemajú čím kúriť ani svietiť. Žijú zo dňa na deň, s nádejou v lepšiu budúcnosť. V tú dúfame v podstate my všetci.

Ako ste naznačili, libanonská mena stratila okolo 90 percent svojej hodnoty. Päť najväčších bánk má zmrazené aktíva, guvernér centrálnej banky je obvinený z korupcie, štát sa prakticky potáca v kolapse. Ako sa žije v krajine, kde večer neviete, aké budú ráno v obchode ceny, či bude chlieb, prípadne koľko hodín - a či vôbec - pôjde elektrina? Ako v takýchto podmienkach fungujú bežní ľudia?

Potravinová nedostatočnosť už začína byť bežnou realitou aj v samotnom Bejrúte. Diverzita tovaru a naplnenosť regálov v obchodoch je z mesiaca na mesiac horšia. Na jednotlivý tovar už dokonca prestávajú lepiť cenovky, pretože ceny potravín sa menia z jedného dňa na druhý. S ohľadom na zmeny kurzu, ktorý sa môže na paralelnom trhu meniť aj niekoľkokrát za deň, je to jednoducho zbytočné.

Keď som po príchode do Libanonu išla v Bejrúte prvýkrát do reštaurácie, prekvapil ma fenomén, ktorý som predtým nezažila. Miestne reštaurácie nemajú vytlačené menu. Pri príchode do reštaurácie si teda cez mobil načítate QR kód a pozriete si, aké jedlá sú v daný deň v ponuke a koľko stoja.

Na čerpacích staniciach často vidno dlhé rady áut. Ľudia čakajú hodiny, aby si mohli natankovať nádrž. Sú dni, keď benzín nie je vôbec. To je vážny problém pre mobilitu obyvateľstva, pretože v Libanone neexistuje inštitút verejnej dopravy. Bez auta sa nikam nedostanete, jedine pešo. Samozrejme, nemusím ani pripomínať, aký negatívny vplyv to má na životné prostredie.

Ako to všetko vplýva na atmosféru medzi ľuďmi?

Na ľuďoch cítiť enormnú frustráciu a znechutenie. Súčasná kúpyschopnosť obyvateľstva klesla na minimálne čísla. Väčšina najväčších a najprestížnejších hotelov je mimo prevádzky, obchody a drahé značkové butiky, ktoré boli kedysi výkladnou skriňou Bejrútu, sú zatvorené. Obdobie, keď sa do Bejrútu chodilo v rámci takzvanej nákupnej turistiky, to sú minulé a dnes už len ťažko predstaviteľné časy.

Pritom Bejrút a Libanon ako taký bol pre celý Blízky východ skutočnou oázou modernosti, dostatku a všetkých „kapitalistických“ vymožeností, aké si len viete predstaviť.

Dnes je Bejrút iným mestom. V súčasnosti je raritou, keď tu svieti mestské pouličné osvetlenie. Z Bejrútu sa stalo čierne mesto a prechádzať sa alebo jazdiť v noci je pomerne nebezpečné. Napriek tomu je Libanon v rámci regiónu stále jednou z tých relatívne demokraticky zmýšľajúcich krajín, keďže má zažité aj dobré časy.

Ako sa vlastne krajina do tejto situácie dostala?

V stručnosti možno povedať, že za ostatných pár rokov dostal krajinu na kolená rozpad bankového sektora, ktorý je dnes v podstate insolventný, jej následná neschopnosť splácať dlhopisy a absentujúca fiškálna politika celkovo.

Bankový systém kedysi síce vykazoval rentabilitu, ale pri 30- až 40-percentných úrokových sadzbách výnosnosti vkladov je jednoducho naivné myslieť si, že banka je v dobrej kondícii. Ľudia boli buď veľmi dôverčiví, alebo až naivní, ak svoje peniaze takto investovali. Keďže prepad meny zaznamenal od začiatku krízy až 90 percent, drvivá väčšina obyvateľstva sa ocitla pod hranicou chudoby.

To, čo opisujete, pripomína kauzu tunelovania nebankových subjektov Horizont a BMG na Slovensku. V nej ľudia tiež investovali s vidinou obrovských výnosov, aby nakoniec prišli o väčšinu svojich vkladov či dokonca životných úspor. V Libanone však išlo priamo o banky.

V Libanone to celé nabralo mimoriadne rýchly spád a platobná schopnosť krajiny sa preto strmo prepadla. Životná úroveň ekonomicky najslabších vrstiev obyvateľstva, vrátane takmer dvoch miliónov utečencov, klesla pomerne drasticky. Podľa predpokladov až tri štvrtiny obyvateľstva krajiny žijú v chudobe. Dôsledkom tejto situácie sú aj migračné tlaky a napätie, ktoré začali byť v tomto prostredí čoraz citeľnejšie.

Libanon žil kedysi z turistického ruchu, ktorý zabrzdila a neskôr celkom stopla pandémia, a z finančnej pomoci veľkej libanonskej diaspóry žijúcej najmä v Brazílii, v Spojených štátoch či v Argentíne. Mnohí Libanončania aj dnes fungujú vďaka peniazom, ktoré im posielajú ich príbuzní v zahraničí.

Osobne nedokážem pochopiť, ako sú v týchto náročných ekonomických podmienkach ľudia schopní existovať a fungovať, ale je pravda, že keď ide človek v piatok alebo v sobotu večer v Bejrúte do reštaurácie, je veľmi ťažké nájsť miesto. Podniky sú preplnené. Dá sa to vysvetliť jedine tým, že podpora libanonskej diaspóry je základným hybným motorom bežného života Libanončanov. To, že ľudia majú za hranicami krajiny svojich rodinných príslušníkov, ktorí ich živia, je jediné vysvetlenie.

Zopakujem však, že drvivá väčšina obyvateľstva Libanonu je odkázaná na pomoc zvonku. Obrovská časť populácie žije z pomoci a dotácií humanitárneho sektora a rôznych medzinárodných humanitárnych aktérov, ktorí sú v regióne prítomní. Momentálne je od nich veľká časť obyvateľstva v podstate závislá.

Na jednej strane sa teda bavíme o dramatickom prepade životnej úrovne a de facto neexistujúcej strednej vrstve, ale zároveň tu stále vidno hedonistický životný štýl vybranej časti obyvateľstva, ktorá finančné zdroje stále má a užíva si ich. Takýchto paradoxov a nepochopiteľných, ba až nevysvetliteľných javov, ktoré človek denne stretáva, je v tejto krajine mnoho.


Libanon asi nie je pre diplomata/diplomatku tá najatraktívnejšia destinácia. Mnohí si ju nevyberú. Ako ste sa tam ocitli vy?

Libanon bol pre mňa pomyselnou výzvou. Pravdepodobne som dostatočne dobrodružný typ na to, aby som si výzvu dokázala materializovať až do samotného vyslania. Povedala som si: „Kedy, keď nie teraz?“

Je však pravda, že v realite si to potom vyžaduje odvahu a schopnosť adaptovať sa na nie celkom komfortné životné podmienky, v ktorých si dlhodobý život predstaviť nevieme. Osobne som však na diskomfort pripravená životom, keďže v minulosti som študovala v Kyjeve aj v Moskve. S istou dávkou irónie a humoru by som dnes povedala, že nie vždy to bolo za „ľahko žiteľných okolností“.

Čo vás na práci ekonomickej diplomatky v Libanone lákalo najviac?

Predovšetkým to bol jej rozvojový a humanitárny rozmer. Z tohto pohľadu svoje rozhodnutie absolútne neľutujem. Človek totiž v sebe nájde celkom nové roviny humanizmu. Na niektoré problémy, ktoré máme my na Slovensku, alebo ktoré vnímame vo vzťahu k tomuto regiónu z diaľky, sa človek zrazu pozerá úplne inak.

Pôsobíte ako žena-diplomatka v krajine s moslimskou vierou a moslimskými kultúrnymi vzorcami. Pre mnohých ľudí je to stále dôvod na stereotypné vyhlásenia v zmysle: „Čo tam asi tak vybaví, keď je žena, nikto sa tam s ňou nebude rozprávať“. Ako je to v skutočnosti?

Vnímanie ženy v regióne krajín, akou je aj Libanon, nie je nijako dramaticky negatívne. Libanon je v tom, aký prístup umožňuje ženám k vzdelaniu a funkciám, relatívne moderne zmýšľajúci. Samotný fakt, že som ako predstaviteľka diplomatického zboru žena, teda nie je ani problematický, ani raritný. Pôsobí tu viacero diplomatiek, napríklad aj šéfka zastúpenia Organizácie spojených národov je žena (špeciálna koordinátorka OSN pre Libanon Joanna Wronecka, pôvodom z Poľska - pozn. red.). V regióne sa teší značnému rešpektu.

Na druhej strane je pravda, že samotná libanonská spoločnosť je mimoriadne konzervatívna a zaužívané normy, tradičná rola ženy v spoločnosti a jej dôležitá úloha v rodine sú v spoločnosti hlboko zakorenené.

Zaujímavým miestnym fenoménom, ktorý denne pozorujem, je kult ženskej krásy. Mnohé ženy sú schopné nemať pomaly čo jesť, ale musia byť vylepšené plastickými operáciami. Je niekedy až úsmevné pozorovať v reštauráciách stretnutia žien, ktoré sa na seba výrazne podobajú. Demonštrácia zákrokov plastickej chirurgie je dôležitou súčasťou životného štýlu, rovnako ako drahé auto či značkové oblečenie. A to údajne i v prípade, že si to niekedy finančne nemôžu dovoliť a musia si na to požičať.

Čo je náplňou vašej práce?

Úlohou ekonomického diplomata je najmä rozvíjanie ekonomických väzieb krajín pôsobenia so Slovenskou republikou. Mojou primárnou agendou je teda snaha revitalizovať vzájomný obchod a priblížiť investičné prostredie na Slovensku. V mojom portfóliu však hrá prím najmä rozvojová diplomacia, teda pokrývanie rozvojových projektov a humanitárnych aktivít, ktorými sa Slovenská republika v regióne prezentuje.

Počas nedávnej návštevy delegácie štátnej tajomníčky ministerstva zahraničných vecí Ingrid Brockovej, ktorej som bola súčasťou, sme za podpory partnerov mimovládneho sektora odovzdali do užívania projekt vodnej nádrže. Nádrž na vodu v regióne Baalbek slúži 21-tisíc miestnym obyvateľom a ôsmim tisícom sýrskych utečencov, ktorí tu našli bezpečie pred vojnovým konfliktom v Sýrii. Univerzitnej nemocnici Rafika Haririho sme odovzdali dve tony zdravotníckeho materiálu v podobe rúšok a respirátorov v celkovej hodnote viac ako 200-tisíc eur, z ktorých väčšina bola použitá na boj proti pandémii COVID-19. Navštívenej nemocnici bol zároveň poskytnutý aj finančný príspevok Slovenskej republiky prostredníctvom Medzinárodného výboru Červeného kríža vo výške 30-tisíc eur na pohotovostný program. Palestínskemu utečeneckému táboru v meste Dbayeh, kde prevádzkuje kliniku Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, sme odovzdali materiálnu pomoc na zabezpečovanie základnej zdravotnej starostlivosti palestínskym utečencom. Dve lokálne neziskové organizácie získali finančné príspevky s cieľom podporiť humanitárne aktivity libanonskej občianskej spoločnosti.

Zároveň pokrývam aj kultúrnu diplomaciu a som zástupkyňa konzulky, teda musím ovládať aj pomerne náročnú konzulárnu agendu. Robím tiež politické spravodajstvo a politicky pokrývam Irak (zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Libanone má akreditáciu aj pre Irak, Jordánsko a Sýriu - pozn. red.).

Foto - archív K. Zembjakovej

Máte možnosť aj cestovať po krajine, stretávať sa s bežnými ľuďmi, vidieť to, čo sa deje mimo Bejrútu, teda tam, kde je život diametrálne odlišný od hlavného mesta?

Som rada, že sa mi to darí pomerne dobre. Spoznať miestnu kultúru nie je príliš ťažké, pretože krajina je relatívne malá a žije dosť komunitne. Libanon je rozlohou veľký asi ako západné Slovensko. Z toho, čo som doteraz videla, je veľmi zaujímavý a návštevníkom má čo ponúknuť. Miestni obyvatelia sa s cudzincami rozprávajú radi a radi sa delia o svoje názory a pohľady na vec. Človeku sa nikdy nestane, že by sedel s niekým pri stole a on by sa mu neprihovoril.

Vidiecke časti a reálie života v nich sú však celkom odlišné od toho, čo poznáme v Európe. Žiadne obchody, žiadne plné regály. Ľudia vedú veľmi jednoduchý spôsob života, kde si každý človek musí časť potravín dopestovať sám. Ľudia žijú mimoriadne komunitne, silným rodinným životom a v pomerne konzervatívnych pomeroch.

Keďže pokrývame aj Irak, Sýriu a Jordánsko, snažíme sa cestovať aj do týchto krajín. Mne sa zatiaľ podarilo vycestovať do Iraku a regiónu irackého Kurdistanu. Vnímanie miestnych politických a postkonfliktných relácií a realít, ktoré tam človek zažije a vidí, je tam úplne iné. Dokazuje to, že región Blízkeho východu je mimoriadne pestrofarebný svet.

Na Slovensku žije nemálo ľudí s predsudkami v zmysle: „Načo Slovensko pomáha iným, keď sami nemáme dosť pre svojich?“ Prečo je teda aj pre nás dobré posielať pomoc ľuďom, ktorí žijú úplne inak ako my a sú od nás vzdialení geograficky, nábožensky aj kultúrne?

Humanitárny a rozvojový rozmer nášho pôsobenia v regióne je veľmi dôležitý. Nevyzradím žiadne tajomstvo, keď poviem, že veľkou ambíciou medzinárodného spoločenstva je riešiť utečenecké a migračné krízy primárne tam, kde vznikajú. Keďže Libanon je jednou z najviac postihnutých krajín, na to, aby sa situácia stabilizovala, a aby sme v čo najväčšej miere zabránili nelegálnej migrácii, je potrebné zlepšovať životné podmienky ľudí priamo tam, kde sú zasiahnutí najviac. V tomto prípade je to teda Libanon.

Slovenská pôsobnosť v rámci humanitárnych projektov v regióne je pomerne citeľná. Myslím si, že tunajšia reputácia našej krajiny je aj vďaka tomu veľmi dobrá.

Verím a dúfam, že priestor, možnosti a naša schopnosť podporovať miestnych ľudí a tunajšie projekty neupadne, napriek tomu, čo sa momentálne deje v našom regióne.

Do akej miery sú tieto projekty udržateľné?

Naším cieľom je, aby bol charakter humanitárnych projektov čo najudržateľnejší. Zároveň chceme, aby mali aj vzdelávací charakter vo vzťahu k miestnym komunitám. Či ide o odpadové hospodárstvo, zabezpečenie dostatku pitnej vody, ktorá v Libanone stále nie je bežnou súčasťou života ľudí, vzdelávanie alebo zmierňovanie dosahov sýrskeho konfliktu na lokálne spoločenstvá. Väčšina našich humanitárnych projektov je primárne orientovaná na už spomínané zabezpečenie pitnej vody. Je to dlhodobo poddimenzovaná oblasť hospodárstva v krajine. Zdrojov pitnej vody by tu možno bol aj dostatok, ale na to, aby bola ľuďom voda dostupná, musí mať adekvátne udržiavanú infraštruktúru. A to sa tu nedeje.

Snažíme sa prebudiť aj lokálne podnikateľské prostredie. Malé miestne komunity učíme základom podnikania, aby si vedeli založiť a trvalo viesť malé firmy napríklad na obchodovanie s lokálnymi komoditami či potravinami. Práve lokálne potraviny patrili v celom blízkovýchodnom regióne vždy k tomu najkvalitnejšiemu, čo ponúkal. To, samozrejme, vyžaduje vybudovanie kapacít nielen na produkciu, ale aj na spracovanie, balenie, transport a samotný predaj produktov. Pri nefunkčnom biznisovom prostredí a nestabilnej mene to nie je vôbec jednoduché.

Z tohto všetkého vyplýva, že to, akým spôsobom budú niektoré - a nielen naše - projekty udržateľné, bude záležať na tom, ako bude libanonská strana schopná pristupovať k tomu, čo do krajiny donori donesú, vybudujú a čo tu zanechajú.

V Libanone dlhodobo žije v utečeneckých táboroch okolo 1,5 milióna utečencov, niektoré zdroje uvádzajú dokonca číslo dva milióny. Aký to má vplyv na život miestneho obyvateľstva?

Pre kontext treba povedať, že Libanon samotný má okolo šesť miliónov obyvateľov. Ako ste povedali, neoficiálne čísla hovoria o dvoch miliónoch utečencov, teda o ďalších dvoch miliónoch ľudí navyše (ide o najvyšší počet utečencov per capita na svete, kde na štyroch domácich obyvateľov pripadá jeden utečenec - pozn. red.). Sú to prevažne sýrski utečenci, ktorí do Libanonu ušli v čase vojenského konfliktu v Sýrii pred zhruba jedenástimi rokmi.

Miestni sa s prítomnosťou utečencov naučili žiť. Utečenecké tábory sú tu v podstate všade a ich prítomnosť jednoznačne vplýva na každodenný život všetkých ľudí v krajine. Aj vzhľadom na rozlohu krajiny je súžitie medzi domácou a utečeneckou komunitou nevyhnutné.

Dnes už však na ľuďoch badať únavu z toho, že sa krajina nachádza v stave totálnej neschopnosti zabezpečiť základné potreby svojich obyvateľov. Dôsledkom sú potom medzikomunitné strety a tenzie, ktoré sú už bežnou súčasťou najchudobnejších komunít. Každý Libanončan vníma to, že „Sýrčan je dotovaný peniazmi zvonka“, z medzinárodného spoločenstva. Kladú otázky typu: „My sa máme rovnako zle, prečo aj my nemáme rovnaký prístup k sociálnym benefitom?“

Pre medzinárodné spoločenstvo, ale aj pre samotnú libanonskú armádu, ktorá je mimochodom jednou z posledných vládnych inštitúcií, ktorá má aký-taký kredit, je veľmi ťažké zachovať dobrú atmosféru v spoločnosti. Je však nevyhnutné dosiahnuť, aby sa obe skupiny vedeli navzájom tolerovať, a aby ich súžitie bolo kultivované, bez násilných nepokojov. Aj preto je jedným zo základných cieľov nášho pôsobenia v regióne snaha pomôcť a podporiť nielen (sýrskych) utečencov, ale aj miestne komunity. Myslíme si, že pre stabilitu v Libanone aj v celom širšom regióne je nevyhnutné zabezpečiť, aby aj hostiteľská komunita dostatočne jasne vnímala, že sa na ňu nezabúda.

Mali ste možnosť niektorý z táborov navštíviť? V akých podmienkach tam ľudia žijú?

Ide o stanové mestečká rôznej veľkosti a rôznej infraštruktúry, kde sa medzinárodné organizácie snažia zabezpečiť aspoň základné hygienické normy fungovania. Ľudia v tých táboroch žijú v extrémnej chudobe. Treba si tiež uvedomiť, že sa tam rodí už tretia generácia, teda ide o deti detí, ktoré sa narodili rodičom, čo zo Sýrie utiekli v začiatku konfliktu, a ony samy už v Sýrii nikdy neboli.

V utečeneckom tábore. Foto - archív K. Zembjakovej

Najmä stretnutia s deťmi bývajú srdcervúce. Pozeráte sa na ne a viete, že ony za to, kde sa narodili a kde žijú, nemôžu. Sú nútené fungovať v podmienkach, ktoré sú pre nás, bežných Európanov, absolútne nepredstaviteľné. Vidieť to je strašné.

Podľa štatistík okolo 200-tisíc detí utečencov v Libanone vôbec nechodí do školy. V rámci utečeneckej komunity teda vyrastá obrovská skupina ľudí, ktorí nebudú vedieť čítať, písať ani počítať.

Utečenecké tábory okolo sýrskych hraníc, ktoré žijú prevažne iba z medzinárodnej pomoci, sa otázku vzdelávania detí snažia riešiť. Síce masovejším, ale aspoň nejakým spôsobom. Nie je to však nič systémové. Ak si predstavíte triedu, v ktorej je naraz dvadsať detí vo veku od 6 do 16 rokov, je ťažké zvoliť vhodný spôsob výučby tak, aby bolo všetkým deťom poskytnuté vzdelanie adekvátne ich veku a schopnostiam.

Aj v dôsledku toho vzniká veľmi jednoduchý fenomén ľahkej radikalizácie mládeže. Najmä mladí chlapci sa potom stávajú ľahkým cieľom pašeráckych ozbrojených skupín, ktoré si ich ukoristia na svoje vlastné ciele. Pre medzinárodné spoločenstvo je veľkou výzvou, ako sa s týmto fenoménom popasovať.

Máme aj my v Libanone, respektíve v regióne, kde pôsobíte ako akreditovaná diplomatka, slovenskú diaspóru? Kto ju tvorí?

Máme a veľmi sa z nej tešíme. Sú v nej napríklad ľudia, ktorí študovali na Slovensku počas socializmu v 60-tych až 80-tych rokoch, a ktorí na svoje štúdiá veľmi radi a v dobrom spomínajú. V Bejrúte máme príjemné a veľmi živé spoločenstvo, zhruba do dvesto ľudí, ktorí sa dokážu stretávať na pravidelnej báze na rôznych kultúrnych podujatiach a pri rôznych príležitostiach. Veľmi radi na Slovensko spomínajú, ale mnohí majú u nás väzby aj v súčasnosti a stále sa na Slovensko vracajú.

Musím povedať, že komunita spriatelených Libanončanov, ktorí majú k Slovensku vrúcny vzťah, nám diplomatom v Bejrúte nesmierne pomáha. Často sú našou pomocnou rukou v ťažko zvládnuteľných situáciách, keď si s miestnymi reáliami nevieme celkom poradiť.

Katarína Zembjaková (1988)

Vyštudovala právo na Univerzite Mateja BelaBanskej Bystrici a medzinárodné vzťahy na inštitútoch medzinárodných vzťahov v Moskve a ukrajinskom Kyjive. Pracovala na honorárnom konzuláte Jamajky v Bratislave, v Slovenskej agentúre pre rozvoj investícií a obchodu a piaty rok pracuje na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Od decembra minulého roka pôsobí na Zastupiteľskom úrade SR v Libanone s priakreditáciou pre Irak, Sýriu a Jordánsko. Má na starosti rozvojovú a ekonomickú agendu.