Tiso musí byť v nás ako memento

Tiso musí byť v nás ako memento

Denník N; 51/2017; 14/03/2017; s.: 10; ANTON HRUBOŇ ; Zaradenie: Publicistika



ANTON HRUBOŇ

historik, Filozofická fakulta UMB

Žiaden štát, žiaden Tiso. Slovákov v skutočnosti máta tieň hodnotovej krízy, tieň hľadania vlastnej identity, blúdenie v labyrinte zložitých globálnych otázok, na ktoré nevedia nájsť odpovede

Obdobie okolo 14. marca je pre historikov každoročne záťažovou skúškou. Telefonáty z médií, rozhlasové vysielania, televízne reportáže a diskusie, verejné besedy. Aj keď sa hovorí, že záujem o históriu upadá, téma slovenského štátu zostáva stále teplým rožkom v poličke predajných artiklov humanitných a sociálnych vied. Z profesijného hľadiska by krátkodobé, ale zato intenzívne "highlightovanie" dejín – dokonca v hlavnom vysielacom čase – malo historika tešiť. Úprimne, mňa charakter debát o domnelom najkontroverznejšom období slovenskej histórie točiacich sa stále v mantineloch prívlastkov fašistický/nefašistický, vojnový/nevojnový, vinný/nevinný, svätec/zločinec prestáva baviť, ba neraz ma až ubíja. Zo striktne faktografickej stránky o slovenskom štáte vieme prakticky všetko zásadné. Archívy už neprinesú žiadne bombastické objavy, ktoré by zvrátili pohľad na povahu režimu alebo činnosť jeho najvyšších predstaviteľov. V čom teda prvý slovenský štát magnetizuje a polarizuje zároveň?

PREČO NEPOCHODUJÚ ZA TUKOM

Podstata efektu červeného súkna, ktorým pôsobí na časť verejnosti, tkvie v jeho metaforizácii a symbolizácii, nabalenej v kolektívnej pamäti počas desaťročí od jeho zániku. Nie, nacionalisti každoročne neputujú k Tisovmu hrobu na Martinskom cintoríne primárne preto, že si chcú uctiť jeho pamiatku, ale preto, že Tiso bol, aj je najbytostnejším zosobnením režimu z rokov 1939 – 1945. 14. marec nie je o pripomínaní si štátu, túžby po samostatnosti, nie je o oslave naplnenia samourčovacieho práva, ani o Tisovi, ale len a len o panteonizácii hodnôt reprezentovaných ľudáckym režimom. Ak je to ozaj o štátnosti, prečo radšej fankluby slovenského štátu nemerajú cestu do Štiavnických Baní, rodiska Vojtecha Tuku, ktorý ako prvý podal verejnú žiadosť o rozvod Slovenska s českými krajinami už koncom roku 1938, teda v čase, keď Tiso váhavo vyčkával, čo prinesie vývoj? Alebo prečo radšej nesmerujú k budove bývalého autonómneho snemu v Bratislave, kde poslanci 14. marca 1939 krátko po 12. hodine vyhlásili slovenskú samostatnosť? Odpoveď je jednoduchá: sú to mŕtve miesta pamäti, ktoré nie sú súčasťou ľudáckeho politického náboženstva. Naopak, cesta k Tisovmu hrobu je transcendentálnou púťou za mystickým ideálom, je chvíľkovým vytrhnutím z kyslej reality nakopených sociálnych problémov súčasnosti a prenesením sa do "zlatých časov" nacionalizmu, keď, ako tvrdia priaznivci Tisovho režimu, bolo Slovensko na rozdiel od dneška údajne naozaj slovenské, keď si aj najposlednejší Tóno Brtko mohol slobodne na malomestskom korze zobnúť z arizačného dezertu, keď skala vo výklade obchodu židovského suseda neznamenala trestný čin, ale políciou tolerovaný a verejnosťou hlasno či ticho schvaľovaný skutok spravodlivej pomsty voči potomkom Kristových vrahov.

ŽIADEN ŠTÁT, ŽIADEN TISO

Pompézna manifestácia "puta k Tisovi" je jednou z mála príležitostí v priebehu roka, keď sa na všetko a všetkých nasrdený nacionalizmus, naplnený vo svojej podstate iracionálnymi obsesívnymi predstavami o dni sekier, má šancu vyventilovať, vzbúriť proti hodnotám liberálnej demokracie, povstať zo samoštylizovaného disentu a pod rúškom osláv výročia prvého slovenského štátu demonštrovať svoju predstavu o ideálnej, čistej a skutočne progresívnej spoločnosti. Účastníci týchto politických omší si len málokedy uvedomujú, že je to predstava veľmi plytká, utopistická, vychádzajúca z pokútnych amatérskych kváziprogramov, ktorých spísanie netrvá viac ako príprava vyprážaného syra s hranolkami v staničnom bufete. Žiaden štát, žiaden Tiso. Slovákov v skutočnosti máta tieň hodnotovej krízy, tieň hľadania vlastnej identity, blúdenie v labyrinte zložitých globálnych otázok, na ktoré nevedia nájsť utešujúce odpovede. 14. marec, slovenský štát i Tiso sú len zástupnou opornou barličkou pre kondenzovanie chimerických preludov o potrebe regenerácie skazenej modernistickej spoločnosti, vyplývajúcich z dezorientácie v balaste hoaxových učebníc internetových "vysokých škôl", odkiaľ si nacionalistická scéna intuitívne vyberá tie najjednoduchšie, najkrajšie a z hľadiska kritického prístupu k vlastným dejinám najmenej bolestné vysvetlenia. 14. marec, slovenský štát, ani Jozef Tiso nepotrebujú žiadne prívlastky, vence, ani bodliaky. Potrebujú byť v nás, v našej pamäti, nie ako ikony, ale ako trvácne memento. Memento bez blúznenia o vojnovej demokracii, o Tisovi ako spasiteľovi národa a záchrancovi Židov, bez blúznenia o všadeprítomnom blahobyte, o usmievavej budúcnosti Slovenskej republiky pod patronátom spriatelenej Tretej ríše a iných šialenstvách vytvorených science-fiction publicistikou z pera režimistických nostalgikov. Historici vysedeli na stoličkách v európskych archívoch dosť dier, aby dokázali podobné dezinterpretácie dokumentami presvedčivo vyvrátiť v priebehu pár sekúnd. Verte nám.

cesta k Tisovmu hrobu je transcendentálnou púťou za mystickým ideálom, je chvíľkovým vytrhnutím z kyslej reality nakopených sociálnych problémov súčasnosti a prenesením sa do "zlatých časov" nacionalizmu.
-END-

Univerzita

Verejnosť a médiá

UMB v médiách

Rok 2017

Marec 2017