Namiesto rodičov ju vychovávala babka: V puberte som túžila, nech je aspoň jeden z rodičov normálny

Namiesto rodičov ju vychovávala babka: V puberte som túžila, nech je aspoň jeden z rodičov normálny

[03.07.2021; dennikn.sk; Rodina a vzťahy; Monika Kompaníková]

zdroj fotografie: https://dennikn.sk/2455804/namiesto-rodicov-ju-vychovavala-babka-v-puberte-som-tuzila-nech-je-aspon-jeden-z-rodicov-normalny/

Irenka Masárová má 25 rokov a o svojom živote rozpráva s odzbrojujúcou úprimnosťou a presne formulovanými vetami. Hovorí, že v dôsledku komplikovaných diagnóz vlastne ani nemala byť na svete a ak áno, tak len ako ležiaci pacient.

Po tom, ako ju sociálka odobrala rodičom alkoholikom, vyrastala v náhradnej osobnej starostlivosti u starej mamy. Dnes študuje, pracuje, urobila si vodičský preukaz a pomáha iným.

Kto tvoril v detstve vašu rodinu?

Od siedmich rokov som vyrastala spolu s bratom u starej mamy z maminej strany, pretože mamina a ocino sa o nás pre závislosť na alkohole starať nemohli. Naši sa rozviedli a my sme boli najskôr pri mamine, no keď začala piť a zhorel nám dom, tak nás sociálka mame odobrala a my sme šli dočasne k ocinovi. Dedko z otcovej strany bojoval, aby sme mohli byť uňho. Dedko mal vtedy sedemdesiat rokov a tam to už nešlo - aj keď veľmi chcel. Vďakabohu si nás mohla zobrať babička, ona prešla cez všetky tie administratívne procesy. Keby si nás nezobrala ona, skončili by sme v detskom domove v Zlatovciach.

Ako zvládala babka starostlivosť o dve školopovinné deti?

Dedko z ocinovej strany sa vždy snažil babke pomôcť, žili vzdialení od seba asi 15 minút cesty autom, takže vždy, keď bolo niečo treba, tak dedko prišiel alebo my sme šli k nemu, takto sme to mali. Mama je z piatich súrodencov a ostatní súrodenci babičke pomáhali. Keď bolo treba, venovali sa nám v rámci školy - predsa len babka je staršia osoba. Tiež z ocinovej strany dedko a teta s ujom sa snažili zaobstarať šatstvo, alebo keď sme potrebovali peniaze na výlety, aby to babka lepšie zvládala. Tej lásky tam bolo bohato a ja som nevnímala, že by som bola neprijatá alebo že by som nevedela, čo je láska. U nás boli vzťahy vždy vyvážené a úprimne si dovolím tvrdiť, že som nikdy nepociťovala, že som v náhradnej starostlivosti. Preto som nejako neriešila, že sa o mňa mama nestará.

Vy ste k tomu všetkému mali aj vážne zdravotné komplikácie.

Narodila som sa predčasne s diagnózou detská mozgová obrna. Ja som tu vôbec nemala byť a ak áno, tak ako ležiaci pacient pripojený na prístrojoch, ako živá mŕtvola. Pri narodení mi stanovili niekoľko diagnóz, ktoré naznačovali, že to so mnou bude náročné. Nemala som prognózy, že budem študovať a žiť normálnym životom, čo je skôr zázrak pre deti pri ťažkej forme detskej mozgovej obrny.  V začiatkoch so mnou veľa cvičila mama, potom to prevzala babka, ktorá so mnou bola v nemocnici. Starala sa o mňa, keď som mala na nohách napríklad sadru po operačnom zákroku, ktorý mal zlepšiť môj zdravotný stav. To, aká som, je z veľkej časti zásluha mojej rodiny, že nepoľavili a nevzdali to. Bojovali, aby sa nenaplnili slová lekárov a aby som nezostala odkázaná na pomoc iných či na invalidný vozík - aj keď boli obdobia, keď som na tom vozíku bola. Robili všetko preto, aby som mohla žiť normálny život.

Keď vás sociálka rodičom odobrala, mali ste asi sedem rokov, brat šesť. Rozumeli ste tomu, čo sa deje?

Rozumeli, lebo sme mali úžasnú sociálnu pracovníčku, pani Demetrovú zo sociálky v Ilave. Ona nám vždy všetko veľmi citlivo vysvetľovala. Chodila nás k babke pozrieť, ako sa nám darí a ako to zvláda babka. Aj stretnutia s ňou možno ovplyvnili môj výber školy, teda že som išla študovať sociálnu prácu.

Nikdy som sa nestretla s tým, že by sa mi niekto smial, že ty vyrastáš u babky. Asi aj v škole to bolo mojim spolužiakom citlivo vysvetlené, inak si to neviem vysvetliť. Keď dnes počúvam niektorých ľudí z „náhradky“, tak hovoria, že sa stretli so šikanou a ja si pri tom vždy poviem: „Vďakabohu, ja nie.“ Možno to bolo tým, že babka býva na dedine, tam sú vzťahy bližšie.

Ste s rodičmi v kontakte?

Keď som bola v puberte, tak som mala túžbu, nech je aspoň jeden z rodičov normálny. Som veriaca, a tak som si veľakrát večer hovorila: „Bože, keď nie obaja, tak aspoň jeden nech je normálny.“

Otec asi pred siedmimi rokmi naozaj prestal piť a zmenil sa mu život o stoosemdesiat stupňov. Dnes pracuje, má priateľku, ktorá je úžasná, alkohol nepotrebuje tak ako kedysi a komunikuje so mnou normálne. Chodím k nemu na víkendy a mám pocit, že teraz dobiehame zameškané, ideme spolu na výlet, podporuje ma vo všetkom. Som naňho hrdá a vďačná Bohu, že ho mám, je to milosť. Náš vzťah je konečne ako vzťah otca a dcéry a mám z toho radosť, že viem, že je tu pre mňa.

Ako uňho nastal taký radikálny zlom?

On bol závislý dlhodobo, bol jeden čas na ulici, keď bola krutá zima a vtedy aj lekár povedal, že prišiel v hodine dvanástej. Keby si vtedy nebol povedal dosť, tak už by tu pravdepodobne dnes nebol. Vďaka Bohu je tu a ja sa teším, že mám otca.

Kde ste v tom čase boli vy?

Mala som osemnásť, cez týždeň som bola na stredoškolskom internáte, lebo to bolo kvôli spojom pre mňa lepšie a cez víkendy som bola raz u dedka, raz u babky. Vtedy otec prišiel za dedkom, aby mu poslednýkrát pomohol. Dedko zobral otca späť k sebe, lebo to bola posledná šanca. Pamätám si, ako som vtedy prišla za otcom do izby a na jednej strane som cítila radosť, že možno už sa naozaj zmení a nebude alkohol potrebovať, na druhej strane tam boli obavy, či vydrží, alebo sa vráti späť. Ale vnímala som, že to myslí vážne. On si povedal, že sa deťom nebude v tých najhorších stavoch ukazovať na oči a otravovať ich. Som vďačná, že som ho vtedy nemusela vidieť. Mama robila presný opak. Ale aj keď sa nám na oči neukazoval, tak sa pýtal dedka alebo tety, ako sa máme, ako sa nám darí. Keď mal dobré obdobie, tak sa ukázal, čo ja osobne oceňujem.

Keď mal zlé obdobie, tak niekam odchádzal? Rozumeli ste tomu, čo sa s ním deje?

Doma sme sa o tom s dedkom často rozprávali - že on si to vybral a my ho nemôžeme nútiť prestať, keď sám nechce. Bola som vďačná, že nie som v detskom domove, že môžem byť u babky, že mám dedka a rodinu, aj keď sa o mňa nestarajú rodičia.

Ste v kontakte s mamou?

Som, ale mama stále pije alkohol. Myslí si však, že pomôcť nepotrebuje, tak s ňou komunikujem výhradne v období, keď nepije. Ona zvykne zavolať, keď má vypité, ale ja ju vtedy vypínam. Stačí mi prvá veta a viem, či je triezva, alebo nie. Porozprávam sa s ňou, ona sa spýta, ako sa mám, ako sa mi darí. Vždy platila výživné, ale vzťah máme chladný. Keď má vypité, je to strašné, vtedy je to pre mňa agresívny a vulgárny človek, zbytočne ma to raní, a tak sa tomu radšej vyhýbam. Snažím sa od toho odosobniť, ale je to náročné. No nehnevám sa, len ma to mrzí a želám jej, aby aj ona bola slobodná od alkoholu.

Napriek všetkému hovoríte o rodičoch veľmi pekne. Je však niečo, čo vám v detstve chýbalo?

Nie, pretože aj mamini súrodenci, dedko a jeho druhá žena sa nám snažili zaplniť voľný čas, vymýšľali nám program, vzali nás do zoo, do kina, na kúpalisko, mali sme to, čo ostatní. Len sme nehovorili, že sme tam boli s mamou, ale napríklad s babkou či s tetou a ujom.

Boli momenty, keď som sa pýtala, prečo nemám normálnych rodičov, prečo práve my. Ale nikdy vo mne nebol hnev, snažila som sa to uchopiť tak, že je to realita a ja to nezmením. Nemôžem ich prinútiť prestať piť preto, že majú mňa.

Bolo to náročné, ale keď mi je ťažko, keď mám slabú chvíľku, tak sa obraciam k Bohu a vravím si: „Bože, ty to máš pod kontrolou, ja už nevládzem, som unavená, urob niečo ty.“ Toto je moje útočisko. Ale tiež hovorím často s rodinou, rodina ma podporila v ťažkých situáciách. Keď som šla obhajovať bakalárku, tak som ju doma nahlas čítala babke. Keď som v Bystrici na internáte, tak stále volám domov. Dedko ma viedol k tomu, že keď sa niečo deje, tak treba o veciach hovoriť. A že keď je dnes zle, tak zajtra bude lepšie.

Aký bol dedko?

Dedko bol pre mňa veľmi múdry človek. Čokoľvek povedal, to slovo malo vždy vážnosť, netáral. Bol podnikateľ, mal stavebnú firmu. Dedko nám vravel, prečo je dobré odkladať si peniaze, za čo som mu neskonale vďačná, lebo mám dodnes zaužívané, že musím myslieť aj na zajtrajší deň. Bol mi vzorom vo veľa veciach a dal mi cenné rady do života a hlavne to ako mi preukazoval lásku nech sa dialo čokoľvek.

Starí rodičia nás viedli k samostatnosti, k poriadku - ráno vstaneš a ustelieš si posteľ. Mali sme možnosť výberu, ale tiež nám bolo jasne povedané, kde sú hranice, museli sme rešpektovať autoritu starých rodičov. Niekomu sa mohla taká výchova zdať direktívna, ale nevnímala som to tak, lebo som popri tom dostávala veľa lásky.

Foto - archív I. M.

Spomenuli ste, že širšia rodina pomáhala aj finančne. Zažili ste chudobu?

Keď babička nemala na to, aby sme išli na výlet - mala nízky dôchodok a pri náhradnej osobnej starostlivosti nedostávate príspevky - platili to súrodenci rodičov alebo dedko či teta s ujom z otcovej strany, aby sme to nepocítili. Vedeli sme to. Babka nám vysvetlila, že nám niekedy niečo kúpiť nemôže, ale učili nás aj to, že je dôležité, kam idú peniaze. Keď sme jeden mesiac potrebovali topánky alebo oblečenie, tak ten mesiac nám nebolo dopriate napríklad trikrát kino.

Často sa obraciate k Bohu. Ako ste sa dostali k viere?

Keď som mala asi štrnásť alebo pätnásť rokov, skamarátila som sa s veriacou dievčinou, s ňou som sa veľa rozprávala a čítala Bibliu. Som kresťanka, navštevujem kresťanské spoločenstvo Milosť, chodím do zboru a na rôzne mládežnícke stretnutia. Viem, že nebyť Boha, tak tu nie som a že to, kde som dnes a aký mám život, je obrovská milosť. Nech ma trápi čokoľvek, vždy ma vypočuje. Mám pocit a istotu, že nie som na všetko sama. Toto napĺňa, formuje a posúva môj život v mojich rozhodnutiach - čo chcem robiť a ako to chcem.

Viera vám pomohla pochopiť aj rodičov? Odpustiť im?

Určite, viera v Boha zmenila môj postoj a zobrala môj hnev. V Biblii je napísané, že hoc by ťa matka, otec opustili, ja ťa neopustím. Pre mňa bol tento verš niečo, čo sa ma veľmi dotklo - mňa opustili matka aj otec. Ale nech som aj sama, tak viem, že Boh ma nikdy neopustí, kedykoľvek sa môžem naňho obrátiť.

V občianskom združení Návrat pracujete s klientmi, ktorí sú len o niečo mladší od vás. Ako ste sa vlastne dostali do Návratu?

Danka Žilinčíková z Návratu ma oslovila, či by som nemala záujem spolupracovať s nimi na takzvanej Knihe života mladých ľudí, ktorí vyrastali v náhradnej starostlivosti. Mne sa už po štátniciach nechcelo brigádovať mimo odbor, chcela som robiť v odbore sociálnej práce, a tak som sa im ozvala. Rozhodila som siete medzi známych, o ktorých som vedela, že pracujú v sociálnej oblasti, rozposlala som životopisy. A potom sa uvoľnilo miesto asistenta sociálnej starostlivosti práve v Návrate.

Už počas štúdia som absolvovala rôzne kurzy, aktívne som sa zapájala do všetkého, čo sa dalo, do centra dobrovoľníctva, do service-learningových projektov - tam som nadobudla prax a skúsenosti. Bola som všade, kde sa dalo. Vedela som, že keby som nebola aktívna, tak by to bolo pre mňa po štúdiu na trhu práce veľmi zložité, človek bez praxe má veľmi málo možností. A hlavne som chcela vedieť, ktorej cieľovej skupine sa chcem venovať. Aj keď som robila v škole rôzne projekty, snažila som sa prepojiť ich s praxou, nehľadala som len informácie na internete - šla som napríklad  do detského domova a rozprávala sa priamo so sociálnym pracovníkom o tom, ako to vyzerá v praxi. Rozhodla som sa takto skúmať, čo chcem vlastne robiť a s akou cieľovou skupinou.

Čo ste zistili?

Dovolím si povedať, že sa v tejto oblasti cítim ako ryba vo vode. Našla som sa v tom, napĺňa ma to. Poskytujem podporné a asistenčné služby v rodinách, čiže idem do rodiny, kde sa venujem deťom, vymýšľam im aktivity na rozvoj motoriky, zručností, komunikujem s rodičmi, pomáham s doučovaním. Mám taktiež mladých dospelých po ukončení náhradnej starostlivosti, teda mne blízkych ľudí, s ktorými pracujem na Knihe života. Snažíme sa pozbierať to, ako oni vnímali, že boli v náhradnej starostlivosti a čo by chceli odkázať deťom, ktoré sú v náhradnej starostlivosti.

Hovoríte im aj o svojom príbehu? Vedia, že ste si tým prešli? 

Nie všetkým, predsa len sú to klienti. Rozlišujem, kedy áno a kedy nie. Ale niektorí mladí dospelí o tom vedia.

Aká je vaša najbližšia méta?

Popri škole som si spravila vodičský preukaz. Najprv to vyzeralo tak, že to nebude možné. Pre obmedzenú pohyblivosť by som musela mať upravené auto a špeciálne si robiť vodičák, ale aj to som prekonala a urobila som si ho v normálnej autoškole. Nechcela som mať upravené auto. Vážim si svoj život aj život ostatných, ale keď stojím dlho v kolóne, už cítim nohy, musím si priznať, že spojku úplne nezvládam, preto si chcem kúpiť auto s automatickou prevodovkou. Chcem úspešne dokončiť magisterské štúdium a založiť si v budúcnosti rodinu.

Sociálna práca však nie je veľmi dobre finančne ohodnotená a dnes, žiaľ, ani nemá vysoký spoločenský status. Uvedomujete si to?

Áno, som si toho vedomá. Veľa ľudí mi povedalo, že veľa nezarobím, ale myslím, že sa to postupne mení. Čo sa týka statusu - ak iní považujú sociálnu prácu za nič, tak ja musím ten obraz zmeniť. Tým, že o tom hovorím rodine, známym, otváram im oči, že sociálna práca nie je len odoberanie detí.

Irenka Masárová

Študentka magisterského štúdia na Pedagogickej fakulte UMB, odbor sociálna práca. V občianskom združení Návrat pracuje ako asistentka sociálnej práce, poskytuje sociálne poradenstvo klientom pri úprave rodinných a sociálnych pomerov dieťaťa, jeho rodičov alebo inej plnoletej fyzickej osoby. Vyrastala v náhradnej starostlivosti u starej mamy.


https://dennikn.sk/2455804/namiesto-rodicov-ju-vychovavala-babka-v-puberte-som-tuzila-nech-je-aspon-jeden-z-rodicov-normalny/