JÚLIUS LOMENČÍK

Pri 70. výročí odchodu BOŽENY SLANČÍKOVEJ TIMRAVY do večnosti

Aj keď by sa zdalo, že o Timrave už bolo všetko povedané, napísané, k jej propagácii prispel rozhlas, televízia i film, predsa sa žiada neustále vracať k jej literárnym dielam a hľadať aj nové interpretácie. A vôbec nemusí ísť o súvislosť s tým, že zvláštnosti jej tvorby, jej svojskosť, jedinečnosť, jej realistický obraz ľudu, národa a jeho inteligencie taký netradičný bez prikrášľovania - jednoducho celá jej tvorba - patrí, vznešene povedané, do zlatého fondu slovenského kultúrneho dedičstva.

Božena Slančíková Timrava bola skromná k slovu, prostredníctvom ktorého prenikala do tajomstiev slovenského človeka, lebo črty jeho podoby hľadala v „temných hĺbkach ľudskej duše" (Zora Jesenská). Z naznačeného vyplýva že Timrava pôsobí inšpirujúco aj v súčasnosti, pretože jej slovo v síce dynamickej, ale výrazne „povrchnej" dobe môže pre dnešného „konzumenta" znamenať osvieženie ducha. V štruktúre človeka nevidí ako dominantu prírodné indivíduum (na rozdiel od súčasného „reklamno-konzumného" - najdôležitejší je image), čiže vonkajškový pohľad, ale človeka vníma cez sociálnu stránku ako duchovnú individualitu s prienikom do vnútra, v ktorom je nepokoj a svár. Charaktery jej ľudí sú vždy spojené s určitými životnými podmienkami, v ktorých sa pohybujú, pracujú aj trápia, snívajú, milujú sa i nenávidia.

Po prózach zachytávajúcich vzťahy medzi mužom a ženou vyjadrený „partiou" a po polemickom vyrovnaní sa so sentimentálnym riešením týchto vzťahov Timrava zobrazila človeka aj v „zjazvených brázdach" udalostí s celospoločensky závažnou tematikou. Napríklad zosmiešnila a odsúdila maďarónstvo (Bez hrdosti, 1905), poukázala na konflikt konzervatívnych a osvetárskych síl na dedine (Ťapákovci, 1914). Zobrazila aj prvú svetovú vojnu ako indikátor ľudských charakterov. Vojnu veľmi nenávidela a bála sa nielen o seba, matku a celú rodinu, z ktorej najmä o chlapcov, ale vôbec o všetku slovenskú mládež. Žila osihotene, väčšinou odkázaná, ako aj predtým, len na pozorovanie úzkeho, domáceho sveta. Okrem toho neobchádzala ani prístupné noviny, ktoré prinášali správy z rozličných frontov, pritom aj v dedine sa dozvedela mnoho smutných a otriasajúcich správ, niekedy zveličených v podaní miestnych ľudí, inokedy bezprostredne vyrozprávaných od vojnových invalidov. Pozorne sledovala aj správy z rozhlasu u svojho brata, lebo rádio nemala.

Vonkajší podnet zaúčinkoval a Timrava v máji 1918 poslala do Živeny veľkú novelu Hrdinovia, ktorej témou je správanie sa ľudí vo vyhranenej spoločenskej situácii, ako je vojna - brutálny, nečakaný vpád čohosi zdanlivo iracionálneho do osudov ľudí. Názov svedčí o výbornej Timravinej analýze bystrého pozorovania, ktorý už nie je ironický, ale aj uvedomele kritický. Na uvedený tvorivý počin bezprostredne zareagovala E. Maróthy-Šoltésová vysvetlením, že próza podávajúca panský a ľudový postoj k spoločnej otázke, ťaživej, neprekonateľnej situácii vojny bola čiastočne scenzurovaná. Veľkú časť tejto novely napísala Timrava pravdepodobne v rokoch 1914 - 1915, keď mimoriadne emocionálne prežívala vznikajúcu novú tragickú situáciu. Toto vyzreté dielo má v slovenskej próze vojnových rokov také isté miesto ako Hviezdoslavove Krvavé sonety v poézii. Napokon Timrava už pred uvedením tejto novely vedela vo viacerých svojich dielach posunúť regionálne (novohradské) námety do vyšších polôh a svojou typizačnou schopnosťou dať svojej tvorbe celonárodnú platnosť. Jej hrdinovia sú v tomto smere ešte presvedčivejší. Hoci si ani ich námet nemožno odmyslieť od novohradskej dediny a nemožno pochybovať, že jadro ich fabuly sa v základných črtách zhoduje so skutočnými udalosťami, predsa táto novela priliehavo vyjadruje postoj možno povedať všetkého slovenského ľudu k prvej svetovej vojne. Vynikajúco postrehla ciele vojny, za ktorú sa oduševňovali len tzv. panské vrstvy, ale „ľud tichý, ľud krotký" sa pod jej zástavy nehrnul: „Lebo nejdú zabíjať, ani do umu im nepríde, že to budú robiť, ale idú mrieť - stratiť životy. Akživo naučení sú len dávať, nie brať..."

Záver prvej svetovej vojny a nasledujúci rok 1919 priniesol množstvo búrlivých udalostí. Na juhu stredného Slovenska prebiehali udalosti dramaticky aj v súvislosti s demarkačnou čiarou a pomery sa zo dňa na deň menili aj v Ábelovej: „Boli to, ač strašné, ale aj zaujímavé dni." Blízkosť demarkačných čiar a dlhodobo obsadený neďaleký Lučenec robil z Novohradu frontovú líniu a dejisko urputných bojov „... nepokoja a strachu zažili sme dosť. Na Ábelovú strieľali z kanónov aj Česi aj Maďari. Našťastie nezabili nikoho. Ľud ako sa držal? Poneváč vždy bol za otroka držaný a vychovávaný, nuž držal sa po otrocky. Po vpáde boľševikov sa zmenili, konečne nahliadli, že Česi sú naši, a nie tí. Pravda, bludárov je ešte dosť." Udalosti zachytila v próze Záplava (1938), ktorá sa stala vlastne kronikou toho, čo sa stalo v Ábelovej za niekoľko týždňov. Timrava zachovala časový sled skutočných príbehov, ale fakty zaznamenala v deji, čiže ako novohradskí ľudia prijímali búrlivé časy na jar 1919 a vykreslila mnoho typických situácií a typických postáv. Od začiatku látku zdramatizovala a preplietla motívmi, ktoré sa dotýkajú všetkých ľudí, resp. individuálnych osudov. Á práve v takýchto umeleckých postupoch prekonala kronikársku opisnosť. Príbeh odohrávajúci sa v máji a júni 1919 začína zmätkom a chaosom dediny: „Maďari idú a Česi utekajú... kryte, čo môžete... Bože, Bože, čo to len bude... ľudia ratujte si mania" (majetok). Svoj pohľad na prichádzajúce udalosti vyjadrí prostredníctvom postavy gazdu Stoklasa: „On, Slovák povedomý, náruživý, vie, čo je to, keď Maďari idú zas... Oni naradovaní nazdali sa, že teraz bude už inakší svet, lepší, slovenský, a hľa, už je vari po ňom. Ako sa tešili, keď chodili, rečnili NAŠI ľudia, nie cudzí páni. A teraz čo zas bude? " V závere Timrava sebe vlastnou iróniu poukázala na typické správanie slovenských chlapov, keď je už „po funuse": „Chlapi radosť išli zapiť do družstva, kde sa jazyky rozviazali, rečí nebolo konca-kraja chvál. Každý vedel zrazu oddávna, že sa to takto skončí a musí skončiť."

B. S. Timrava aj už v nových spoločensko-politických a ekonomických podmienkach Česko-slovenskej republiky naďalej sledovala ľudí, ako zmýšľajú, konajú, čo ich ovplyvňuje. Zdalo sa jej, že ľudia v Novohrade si málo cenia národnú slobodu, ale pritom vedia veľmi šikovne využívať určité demokratické vymoženosti. U sedliakov sa jej nepáčilo ešte väčšie mamonárstvo a smiala sa z predstavy o slovenskom „holubičom národe", vychovávajúcom „takú mlaď, ktorá sa len biť chce..." Nepodľahla ilúziám a obraz poprevratového slovenského života naďalej zobrazovala kriticky. Výsledkom bolo koncipovanie prózy Dve doby (1937), ktorú rozdelila na dve časti. V prvej zobrazila život na predprevratovej slovenskej dedine a v druhej časti Otroci (Orešné po prevrate) zobrazuje život dedinčanov v poprevratových časoch. Hoci sa usilovala dokázať, že v povojnovom období sa žije oveľa lepšie, že nie je namieste hyperkriticizmus, predsa nezamlčovala určité protirečenia v súvekej spoločnosti. Napríklad gazda Lopár sa o pomeroch vyslovuje veľmi nelichotivo: „Porcie musíme platiť, kňaza, rechtora platíme ako predtým. Notári vraj nebudú, a tu sú, fiškáli vraj nebudú drať a derú... A vraj sloboda..." Toto Timravino dielo sa síce málo spomína (väčšinou sa uvádzajú práce Ťapákovci, Hrdinovia alebo Skon Paľa Ročku), ale pritom tu vyslovila veľa myšlienok aktuálnych aj pre súčasnosť. Napríklad postrehla, že ľudia sa sťažovali na všetko, čo komentovala vyjadrením: „Prečo nie? Je sloboda. Prečo by si nevyvolili vieru, akú chcú? " Mimoriadne aktuálne vyznievajú jej slová: „To je ľud taký, nič sa mu nepáči. Keby mu dal dnes, za čím túži, zajtra by už reptal proti tomu. (...) Každý je sklamaný, lebo čakal raj. Každý by vedel lepšie viesť štát a vlasť. Nevidia dobrodenie, len chyby. Sloboda je nie na to, aby sa ruvali medzi sebou, ale aby pracovali za dobro. Lepšie bolo pod päsťou, vtedy by ste boli svorní, teraz sa hašteríte ako deti a neviete žiť v slobode? Chceli by ste, aby sa nad vami panovalo, chceli by ste bič nad sebou...? Otroci!" Podľa literárnej vedkyne Marcely Mikulovej „...je pre Timravu charakteristické, že práce, ktoré presahujú svojou závažnosťou uzavretý kruh rodiny alebo dedinskej spoločnosti, uzemňuje osobným precítením autobiografickej alebo inej hlavnej postavy. Pre ďalší literárny vývin je dôležité, že Timravino rozhodnutie vyjadriť sa k nejakej otázke vždy so sebou prinieslo aj nový pohľad, aspekt, ktorý znamenal spochybnenie predchádzajúceho ustáleného názoru na tú-ktorú tému."

Na záver pripomenutia si tejto „prvej modernej slovenskej spisovateľky" (M. Mikulová) možno konštatovať, že to hlavné v Timrave bola „sloboda ducha", ktorú podľa Zory Jesenskej „nemožno nikomu dať ani vziať, ktorá sa nedá sputnať ani sama sebou a vlastnou bolesťou. Myslím, že toto zjednocuje všetky ale jej osobnosti a diela. Skromná, ale s pevným vlastným úsudkom; disciplinovaná nielen navonok, ale odbojná srdcom aj umom; sebapozorujúca, ale nie sebaobdivujúca; skeptická k životu i k človeku, ale veriaca... v čo vlastne? Nech to obraciam akokoľvek, vychádza mi zase len to jedno: v slobodu vlastného ducha."

(Július Lomenčík, doc. PaedDr. PhD., je vysokoškolský pedagóg na Katedre slovenského jazyka a komunikácie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici)