Keď som videla pohŕdavý úsmev Andreja Danka, prešla ma tréma, hovorí Oleksandra Hordon

V debate televízie TA3 k výročiu vojny proti Ukrajine bola jediná žena a zároveň najmladšia z diskutujúcich. Jej traja názoroví oponenti – Eduard Chmelár, Andrej Danko a Jozef Banáš sa snažili divákov presvedčiť, že hoci je Oleksandra Hordon Ukrajinka, ukrajinské dejiny ovládajú lepšie ako ona.

Často sa ani nedostala k slovu, lebo ju ostatní prekričali. „V skutočnosti je to často tak, že keď zvyšuješ hlas, počúvajú ťa ešte menej, ako keď sa snažíš povedať svoj názor kultivovaným spôsobom,“ vysvetľuje Oleksandra.

V rozhovore hovorí o tom, či oľutovala účasť v debate, aké ohlasy mala po jej skončení a kto z diskutujúcich sa jej ospravedlnil. Opisuje tiež, ako prišla na Slovensko, ako vojna zasiahla život jej rodiny v Odese a prečo dala Bratislave prednosť pred talianskou Padovou.

Ako na vás v televízii TA3 prišli?

Minulý rok som pár mesiacov pracovala v TA3 ako jedna z moderátoriek ukrajinských správ. Oslovili ma tuším tretí deň od začiatku vojny. Keď mi volali, myslela som si, že potrebujú skôr niečo prekladať, ale ukázalo sa, že ma chceli mať aj na obrazovke. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť a hlavne som cítila, že týmto spôsobom môžem aj pomôcť ľuďom z Ukrajiny.

Lenže potom som na niekoľko mesiacov odišla zo Slovenska, takže naša spolupráca sa skončila. Posledné mesiace som žila v Taliansku, na Slovensko som sa vrátila len pred týždňom. Už pred návratom sa mi ozval bývalý kolega z TA3 a spýtal sa, či by som nešla do diskusie k výročiu vojny. Povedala som áno. Bolo to asi tri týždne pred vysielaním. Vtedy som nevedela, kto budú ďalší hostia. Samozrejme, vedela som, že budem mať oponentov, ktorých názory budú odlišné od mojich, teda budú proti vojenskej pomoci Ukrajine. No netušila som, kto presne to bude a že ich názory budú natoľko absurdné a otvorene proruské.

Kedy ste sa dozvedeli, že to budú práve Andrej Danko, Eduard Chmelár a Jozef Banáš?

Dva dni pred vysielaním. Vtedy už bolo neskoro to odmietnuť. A úprimne povedané, až tak dôkladne som ešte nevedela, akú majú povesť. Pred samotnou debatou som si urobila rešerš a vtedy som už začala trochu váhať, ale nepripadalo mi seriózne to krátko pred vysielaním zrušiť.

Prečo ste začali váhať?

Mala som hlavne obavy, či ma vôbec budú brať vážne. Keď sa pozrieme na všetkých pozvaných hostí, bola som z nich nielen najmladšia, ale navyše aj jediná žena. Myslela som si, že ma buď nebudú počúvať, alebo ma nenechajú dokončiť vetu. A naozaj ma potom stále prerušovali, skákali do reči mne, ale aj ostatným diskutujúcim (Ondrej Dostál a Martin Poliačik – pozn. red.). Nemyslela som si, že dostanem v relácii veľký priestor, ale aj ten, ktorý som mohla mať, som nakoniec nedostala – pre správanie názorových oponentov. Mala som pripravené aj dáta a ďalšie argumenty, ale nemala som šancu sa k tomu dostať.

Nevykoľajilo vás to?

Nie. Je pravda, že pred vysielaním som mala veľkú trému. Keď sa odrátavali sekundy pred živým vysielaním, cítila som, že sa chvejem. Keď nás potom moderátor predstavoval, povedala som: „Dobrý večer, sláva Ukrajine!“ Chcela som týmto spôsobom pozdraviť divákov, no vzápätí som uvidela na tvári Andreja Danka pohŕdavý úsmev. Vtedy som si povedala: „Dobre teda, som pripravená bojovať.“ Potom som už nemala žiadnu trému, naopak, bola som naštartovaná. Uvedomovala som si, že presvedčiť niekoho o niečom tam bude nereálne, ale dúfala som, že by to mohla byť aspoň normálna diskusia.

Potom ste o tom začali pochybovať?

Už po prvých minútach som si kládla otázku: „Čo je vlastne cieľom tejto relácie? Prečo ju vôbec robili?“ Hovorila som si, že im asi ide o to urobiť šou, rozruch – dáme priestor jednej strane, potom trochu druhej strane, nech si diváci vyberú. Brala som to tak, že je to stanica, ktorá v princípe podporuje Ukrajinu, robili predsa ukrajinské správy.

Tiež som celkom nevedela, akú má povesť táto televízia. Aj preto som potom nechápala, na čo je dobré dávať v živom vysielaní priestor myšlienkam, ktoré sú odrazom ruskej propagandy. Takisto si nemyslím, že výber hostí bol vyvážený. Na jednej strane som bola ja a na druhej mali napríklad aj pána Banáša, ktorý je na Slovensku známym spisovateľom, pozrela som si, že na Facebooku má vyše 50-tisíc sledovateľov. Jeho myšlienky majú veľkú podporu v jeho publiku.

Ako ste potom vnímali jeho tvrdenia priamo v debate, prípadne aj tvrdenia Andreja Danka a Eduarda Chmelára?

Zaskočili ma svojou nezmyselnosťou. Dovtedy som sa s takými názormi stretávala len na Facebooku a išlo hlavne o komentáre trollov. Ale aby niečo podobné tvrdil človek, ktorý o sebe hovorí ako o vysokoškolskom pedagógovi alebo je spisovateľom? Keď som počula, ako recitujú ruskú „metodičku“, veľmi nepríjemne ma to prekvapilo.

Veľmi ma vytočilo, keď Eduard Chmelár povedal, že je „v záujme Ukrajiny“, aby urobila toto a toto. Vtedy som sa už nezdržala a spýtala som sa: „Čo vy viete o záujmoch Ukrajiny?“

Tvrdili, že z nejakých neopodstatnených dôvodov by sa Ukrajina mala vzdať svojich území v prospech Ruska, celý čas pritom prízvukovali, že Ukrajinci by mali poznať svoje dejiny. Jasné, že poznáme svoje dejiny, aj preto vieme, že žiadne dohody s Ruskom nie sú možné. My o tom dobre vieme už 400 rokov.

Andrej Danko viackrát zdôrazňoval, že Rusi a Ukrajinci majú spoločné dejiny, hovoria tým istým jazykom…

To je moja „obľúbená“ téma. Žiaľ, nestihla som povedať, že ukrajinčina a slovenčina majú viac spoločných slov ako ukrajinčina a ruština. Ruština s ukrajinčinou majú k sebe podobne blízko ako angličtina a holandčina. Stihla som však povedať, že na Ukrajinu v sovietskych časoch stále sťahovali ľudí z Ruska s cieľom rusifikácie krajiny. Moji oponenti z diskusie v skutočnosti nepoznajú dejiny Ukrajiny, kým my ich poznáme z prvej ruky – zažívali sme to na vlastnej koži.

Alebo keď Jozef Banáš začal vyťahovať historky o Kryme a nejakých „chlapcoch na opekačke“… O Kryme toho viem dosť veľa. Môj otec tam vyrastal, donedávna tam žila moja babka, teta a sesternica. No po okupácii polostrova Ruskom boli nútení odtiaľ odísť, babke sa podarilo odísť len pár mesiacov pred začiatkom totálnej vojny. Dobre viem, aká je tam situácia a že nie všetci, čo zostali, podporujú Rusko. Na začiatku sa možno niektorí z okupácie aj tešili, ale mnohí tam zostali len preto, lebo nemali inú možnosť. Nemali kam odísť. Život ich prinútil zostať.

Na Kryme som ako dieťa trávila prázdniny, milovala som to tam. Teraz je to tam celkom iné, Rusko sa po jeho okupácii vôbec nestaralo o jeho rozvoj. Je mi to veľmi ľúto.

Vaši oponenti viackrát opakovali argument, že vy to vidíte len zo svojho pohľadu z pohľadu Ukrajincov a Ukrajiniek, ale „my sme tu Slováci“ a máme myslieť na svoje záujmy. Ako ste to vnímali?

Samozrejme, viem pochopiť, že každá krajina v prvom rade myslí na vlastnú bezpečnosť. No ich argument, že keď Slovensko pomôže Ukrajine, tak sa tým zapojí do vojny, nezodpovedá skutočnosti. Naozaj by ma zaujímalo, či sa s týmto názorom stotožňuje veľa ľudí na Slovensku.

Časť ľudí si to podľa prieskumov naozaj myslí, časť ľudí dokonca podporuje Rusko.

Tomu absolútne nerozumiem. No je mi jasné, že je to dôsledok dobre fungujúcej ruskej propagandy. Viem, že v Rusku efektívne funguje už dlhé roky, ale že sa dokázala takto rozšíriť aj za jeho hranice? To ma naozaj udivuje.

Máte aj mimo tejto televíznej debaty skúsenosť s ľuďmi zo Slovenska, ktorí by podporovali Rusko?

V skutočnosti ani nie. Aj keď spomínam si na jedného taxikára, ktorý nebol agresívne naladený, len „nevedel, kde je pravda“, „komu má veriť“ a podobne. Alebo sa občas stretávam s neutrálnym postojom – „my sme za mier“. Lenže čo znamená v ich ponímaní mier? Aby sa Ukrajina vzdala alebo aby sa aspoň vzdala niektorých svojich území, aby „vyšla v ústrety Rusku“. No zastávať „neutrálny“ postoj a mlčať v tomto prípade znamená mlčky podporovať agresora. Ak sa nezastávaš obete, potom súhlasíš s činmi agresora.

Ďalší účastník tejto televíznej diskusie Martin Poliačik na Facebooku napísal, že sa vám ospravedlnil za správanie a názory oponentov v debate. Oni sa vám neospravedlnili?

Nie. Ospravedlnil sa mi režisér a ďalší ľudia zo štábu, ktorí boli v ten večer v štúdiu. Viacerí mi povedali, že podporujú Ukrajinu, mala som pocit, že im to bolo ľúto. Pán Chmelár a pán Danko hneď po vypnutí kamier zmizli, doslova utiekli preč, ale pán Banáš prišiel ešte na chvíľu za mnou. Netuším, o čo presne mu išlo – či sa len chcel porozprávať. Opäť mi začal niečo rozprávať o Kryme, ale už som nemala záujem pokračovať v rozhovore. Po samotnej relácii sa mi ospravedlnilo veľa ľudí, mnohí mi vyjadrili svoju podporu. Vôbec som to nečakala. Na Facebooku som napísala len stručné zhrnutie, ako som to vnímala, a následne mi napísali desiatky ľudí. Úplne neznámi mi písali, že im je ľúto, že som to musela zažiť, že som sa musela stretnúť s takými ľuďmi, ale že nie všetci na Slovensku zmýšľajú ako oni.

Mnohí vyjadrili podporu Ukrajine. Bolo to veľmi príjemné. Nakoniec ste neľutovali, že ste do toho išli?

Nie. Skôr som mala pocit, že som toho mohla povedať viac. Žiaľ, nemala som možnosť.

Zvyšovať hlas tak ako oni ste nepovažovali za efektívny spôsob?

V skutočnosti je to často tak, že keď zvyšuješ hlas, počúvajú ťa ešte menej, ako keď sa snažíš povedať svoj názor kultivovaným spôsobom.

Jedna kamarátka mi napísala, že keby bola na vašom mieste, asi by sa rozplakala od zúfalstva.

Ja som si to tiež myslela, ale od začiatku som cítila skôr adrenalín. Mám to v povahe, že rada argumentujem a vysvetľujem veci. Nepatrím medzi ľudí, ktorí sa ľahko zľaknú. Špeciálne keď ide o Ukrajinu – to je teraz pre mňa nesmierne dôležitá téma. Pre nás všetkých. Aj preto nie som ochotná vzdať sa.

Ako ste sa vlastne ocitli na Slovensku?

Prišla som sem v roku 2016 študovať. Vždy som snívala o tom, že budem študovať niekde v Európe. Už ako 16-ročná som bola na študijnom pobyte v USA. Najprv som plánovala, že pôjdem do Česka, ale potom mi v jazykovej škole poradili, že ak chcem študovať humanitné smery, bude pre mňa lepšie ísť na Slovensko. Neoľutovala som to. Zo začiatku som študovala európske kultúrne štúdiá na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, magisterské štúdium som potom absolvovala na Univerzite Komenského, kde som študovala kulturológiu. Ako študentke sa mi v Banskej Bystrici veľmi páčilo, aj v Bratislave sa mi potom žilo veľmi dobre. Pochádzam z Odesy, a hoci v porovnaní s Bratislavou je to veľmi veľké a chaotické mesto, stále ho milujem ako svoj domov.

Po skončení školy som ešte rok pracovala v Bratislave, kým som vlani odišla do Talianska. Prečo Taliansko?

Môj snúbenec je Talian. Spoznali sme sa počas Erasmu vo Francúzsku. Už dlhšie plánujeme svadbu, ale stále to odkladáme, keďže môj otec by teraz nemohol vycestovať z Ukrajiny. Pol roka sme tak prežili v talianskej Padove, ale uvedomili sme si, že v Bratislave sa nám žilo lepšie.

Napriek tomu, že je váš snúbenec Talian?

Áno, hoci je Talian, v Padove mal väčší problém nájsť si vyhovujúcu prácu, navyše v Bratislave sme už mali svoje zázemie a priateľov. Preto sme sa nakoniec vrátili. Sme tu naozaj veľmi spokojní. Netreba si všímať Facebook, ale komunikovať s ľuďmi naokolo. Mám dojem, že Facebook je na Slovensku veľmi zle regulovaný, úroveň diskusií je tu oveľa horšia ako inde.

Vaša rodina teda zostala na Ukrajine?

Áno, moji rodičia stále žijú v Odese, inak mám rodinu aj vo Vinnyci, v Lucku a v meste Sumy, ktoré je veľmi blízko frontovej línie. Otec podniká a veľkú časť zisku smeruje na pomoc ukrajinskej armáde. Strýko slúži v armáde. Nikto z nich nechcel odísť z Ukrajiny. Odesu našťastie v poslednom čase silno neostreľovali, no predtým viackrát zasiahli kritickú infraštruktúru, takže rodičia už tri mesiace majú problém s elektrinou – nemajú kúrenie, svetlo. Často nemajú ani internet a telefonické spojenie. Stávalo sa, že som sa s nimi celé dni nevedela spojiť. Nemohli mi zavolať ani na moje narodeniny. Ale život napriek tomu ide ďalej. Nemôžete krajinu len tak zastaviť – na rok alebo aj na dlhší čas. Všetci sa snažia naďalej pracovať, žiť, pomáhať armáde. Aj keď stále nad nimi visí hrozba. Predstavte si, aké to je, keď už viac ako rok nemôžete ani poriadne vypnúť a oddýchnuť si.

Kedy ste boli naposledy na Ukrajine?

V septembri. Bolo to krátko predtým, ako Rusko začalo útočiť dronmi. Aj dovtedy boli v meste časté letecké poplachy, ale útoky dronmi sú nevyspytateľnejšie a je ťažšie ich odvrátiť.

Máte teraz väčšie obavy o svojich blízkych?

Myslím si, že ja sa o nich bojím viac, ako sa boja oni sami. 24. február minulého roka bol určite jedným z najhorších dní môjho života. Pamätám si, ako som sa ráno zobudila a všimla som si v telefóne správu od kolegu z Turecka. Písal mi, že mu je veľmi ľúto, čo sa deje na Ukrajine a či by nemohol nejako pomôcť. Otvorila som stránku ukrajinských novín na internete a uvidela som prejav prezidenta Zelenského. Bolo to poslednýkrát, čo sme ho videli v obleku. Prvých desať dní som preplakala. No zachránilo ma to, že som začala pomáhať ukrajinským utečencom, začala som robiť správy pre Ukrajincov, chodila som ako dobrovoľníčka koordinovať ľudí prichádzajúcich na hlavnú stanicu… Napriek tomu mi bolo veľmi ťažko. Keď prišla Buča, Mariupol – to boli príšerné tragédie…

Veríte, že Ukrajina zvíťazí?

Nieže verím, som o tom presvedčená. Neviem sa dočkať tej chvíle. A veľmi obdivujem svojich krajanov, ako statočne bojujú. Myslím si, že je to príklad nielen pre budúce generácie Ukrajincov, ale aj pre celý svet.

VITALIA BELLA reportérka

Zastávať „neutrálny“ postoj a mlčať v tomto prípade znamená mlčky podporovať agresora. Ak sa nezastávaš obete, potom súhlasíš s činmi agresora.

Oleksandra Hordon (25)

Narodila sa v Odese na Ukrajine. Absolvovala bakalárske štúdium v odbore európske kultúrne štúdiá na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a magisterské štúdium kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Žije a pracuje v Bratislave.

Foto:

Vedela som, že budem mať oponentov, ktorých názory budú odlišné od mojich, teda budú proti vojenskej pomoci Ukrajine. No netušila som, kto presne to bude a že ich názory budú natoľko absurdné a otvorene proruské.