Nastavenie súborov cookie

    Keď navštívite ktorúkoľvek internetovú stránku, táto stránka môže uložiť alebo obnoviť informácie o vašom prehliadači, najmä v podobe súborov cookie. Tieto informácie sa môžu týkať vás, vašich preferencií, vášho zariadenia alebo sa môžu použiť na to, aby stránka fungovala tak, ako očakávate. Tieto informácie vás zvyčajne neidentifikujú priamo, vďaka nim však môžete získať viac prispôsobený internetový obsah. V týchto nastaveniach si môžete vybrať, že niektoré typy súborov cookie nepovolíte. Po kliknutí na nadpisy jednotlivých kategórií sa dozviete viac a zmeníte svoje predvolené nastavenia. Mali by ste však vedieť, že blokovanie niektorých súborov cookie môže ovplyvniť vašu skúsenosť so stránkou a služby, ktoré vám môžeme ponúknuť. Viac informácií

    Spravovať nastavenie súborov cookie

    Nevyhnutne potrebné súbory cookie

    Vždy aktívne

    Tieto súbory cookie sú potrebné na zabezpečenie funkčnosti internetovej stránky a nemožno ich v našich systémoch vypnúť. Zvyčajne sa nastavujú len ako reakcia na vami vykonané činnosti, ktoré predstavujú žiadosť súvisiacu so službami, ako je napríklad nastavenie preferencií ochrany osobných údajov, prihlasovanie alebo vypĺňanie formulárov. Svoj prehliadač môžete nastaviť tak, aby blokoval alebo vás upozorňoval na takéto súbory cookie, v takom prípade však nemusia niektoré časti stránky fungovať.

    Súbory cookie súvisiace s výkonom

    Tieto súbory cookie nám umožňujú určiť počet návštev a zdroje návštevnosti, aby sme mohli merať a vylepšovať výkon našej stránky. Pomáhajú nám zistiť, ktoré stránky sú najviac a najmenej populárne, a vidieť, koľko návštevníkov sa na stránke pohybuje. Všetky informácie, ktoré tieto súbory cookie zbierajú, sú súhrnné, a teda anonymné. Ak tieto súbory cookie nepovolíte, nebudeme vedieť, kedy ste našu stránku navštívili.

    Vieš, čomu v predvianočnom období hovoríme strížie dni?

    Predstav si, ako to bolo v čase, keď naši predkovia nemali vedomosti o prírodných zákonitostiach. Od pradávna koniec jesene a začiatok zimy, keď sa noci výrazne predlžovali na úkor denného svetla považovali za čas, v ktorom nadobúda prevahu zlo nad dobrom, škodliví démoni v tme noci nad životodarným slnkom vo dne. Predstavy o narastajúcej aktivite nepriaznivých síl, ktorú podporovala temnota, vyvolávali v ľuďoch pocity úzkosti a strachu a následne potom úsilie čeliť domnelému nebezpečenstvu. Pomocou rôznych ochranných prostriedkov, za aké považovali určité predmety, rastliny, magické znaky a symbolické úkony realizované často v maskách, chceli odohnať zlé sily zo svojho okolia. Tieto zvyky a predstavy sa kumulovali v tzv. strídžie dni. V týchto dňoch sa predpokladala zvýšená aktivita nepriaznivých síl, no časom sa táto predstava zredukovala na povery o škodlivej činnosti stríg.

    Podľa predstáv nielen našich predkov sa strigy usilovali vniknúť predovšetkým do stajní, aby odobrali kravám mlieko. To bolo pre rodinu až život ohrozujúce v čase, keď mlieko od vlastnej kravky bolo jeho jediným možným zdrojom. V tieto dni nedovolili cudzej žene vstúpiť do príbytku, lebo to mohla byť striga, ktorá by uškodila domácim aj dobytku. Preto strigy využívali svoje schopnosti premeniť sa na niektoré zviera, obvykle to mala byť mačka, aby sa tak v nestráženom okamihu dostali k dobytku. Niektoré strigy sa vedeli pretiahnuť aj cez úzke štrbiny medzi dverami, oknami a cez kľúčovú dierku, preto niekto z gazdovstva urobil na takýchto miestach cesnakom alebo posvätenou kriedou kríže, prípadne okolo každého nakreslil ešte aj kruh. Strídžimi dňami boli Katarína 25. novembra, Ondrej 30. novembra, Barbora 4. decembra, Mikuláš 6. decembra, ale aj 21. december, kedy pôvodne oslavoval meniny Tomáš.

    V ľudových vrstvách na Slovensku sa však tradovalo, že Lucia, ktorá sa slávi 13. decembra, bola najväčšia zo všetkých bosoriek, pretože keď ju hodili do plameňov, aby ju upálili ako strigu, nezhorela, ale žila ďalej. V predvečer Lucie na celom území Slovenska dospelí i deti jedli cesnak, ktorý ich mal chrániť pred zlými duchmi. Mnohí si s nim urobili krížik na čelo, sluchy, bradu a zápästie, aby zvýšili jeho ochranný účinok. Cesnakom, trojkráľovou kriedou a posvätenou soľou robili kríže na dverách obytných budov a stajní. Dávnejšie aj okiadzali kravy dymom z posvätených bylín, prípadne potierali dobytok cesnakom. Na Horehroní dávali nad dvere cibuľu, ktorá má vraj deväť koží a striga cez ne neprejde. Významnú úlohu mali obecní pastieri, ktorí s veľkou trúbou, zhotovenou špeciálne na tento účel, obchádzali dedinu, pred každým domom zastali a silným trúbením zaháňali bosorky.

    Najpopulárnejším prostriedkom na identifikáciu stríg v dedine bol tzv. lucijný stolček. S jeho výrobou sa muselo začať na deň Lucie, každý deň do Vianoc sa muselo na ňom niečo urobiť a zhotovený musel byť bez klincov a iných kovových pomôcok. Po polnočnej omši na Štedrý deň cez tento stolček jeho zhotoviteľ uvidel strigy. Z kostola však musel utekať rýchlo domov, aby ho strigy nechytili. Rovnakú službu, ako lucijný stolček, mali splniť aj iné predmety, zhotovené od Lucie do Vianoc.

                Večer sa niektoré ženy preobliekli za Lucie. V ich výstroji sa uplatňovala individuálna fantázia a miestne vzory, no základné požiadavky na masku Lucie boli rovnaké - celá postava mala byť zaodiata do bieleho, na hlave mala bielu šatku čo najviac stiahnutú do tváre, aby ju nebolo poznať. Tvár si zaprášili múkou, urobili si zuby zo zemiakov. Jedna postava niesla vedro s vápnom a štetku, druhá husie krídlo na zmetanie pavučín. Nič nehovorili. V niektorých oblastiach chodili ako Lucie aj mládenci. Na Orave Lucie sprevádzalo dievča preoblečené za cigánku, v Brezne Lucka rozdávala deťom sladkosti, v Závadke nezvyčajne tancovali po domoch, v Polomke hrozila deťom remeňom.

     

    Nový rok oslavujeme 1. januára – ale cesta k tomuto dátumu nebola jednoduchá. Trochu z histórie?

    Rimania, ktorých kalendár si postupne osvojila celá Európa, počítali Nový rok pôvodne od 1. marca. Podobne to bolo aj v celom predkresťanskom svete, pretože začiatok roku si logicky spájali s obdobím, keď sa po zime prebúdzala príroda – dnes tomuto obdobiu hovoríme jar. V roku 153 pred našim letopočtom sa Nový rok presunul na 1. január, po krátkom čase sa vrátil k pôvodnému termínu, 1. marcu.

    V roku 46 nášho letopočtu bol v Rímskej ríši zavedený juliánsky kalendár a Nový rok sa presunul na 1. január. Kresťanská cirkev prevzala juliánsky kalendár, ale za Nový rok stanovila 6. január.

    Po mnohých ďalších presunoch pápež Gregor VIII. roku 1582 určil konečný termín Nového roku na 1. január. Tento príkaz musel pre jeho nedodržiavanie znovu zopakovať pápež Inocent XII. v roku 1691. Spomínané presuny a nejednotnosť mali bezprostredný odraz aj vo zvykosloví. Ich dôsledkom bola skutočnosť, že vlastne od konca novembra sa zvyky a obrady orientovali na nastávajúce novoročie, za ktoré bolo považované obdobie od 25. decembra do 6. januára. Z tohoto dôvodu sú zvyky viazané na 21. január nie len v kontinuite s predchádzajúcimi, ale sú v podstate aj ich opakovaním.

    Zvyky spojené s obdobím zimného slnovratu, a teda s vítaním znovu sa rodiaceho slnka, boli v tradícii európskych národov natoľko zakorenené, že vo štvrtom storočí cirkev presunula výročný deň narodenia Ježiša Krista na 25. december, ktorý bol dovtedy oslavovaný ako deň renesancie slnka. Kult kresťanského božstva mal nahradiť starší pohanský kult a s ním súčasne aj všetky sprievodné úkony a predstavy, cirkev tak chcela eliminovať predkresťanské a novoročné veselé slávnosti. Staršie poverové úkony a obrady však pretrvávali súčasne s oslavou Kristovho narodenia. Podľa starorímskeho vzoru, keď oslavy významných udalostí trvali niekoľko dní a začínali sa v predvečer hlavného sviatku na tzv. vigíliu, aj Vianoce trvali oficiálne od 24. do 27. decembra. Predstavitelia cirkvi logicky usúdili, že ak sa kresťanský letopočet začína Kristovým narodením, deň, ktorý bol určený za výročie jeho narodenia, by mal byť súčasne Novým rokom. V strednej Európe sa preto po celý stredovek stotožňoval nový rok s 25. decembrom.

    Keďže zákazy nespĺňali plánovaný cieľ, cirkev presunula začiatok roku na Veľkú noc, nasledovali ďalšie presuny na rôzne dni decembra, januára, marca aj novembra, až kým v roku 1582 v súvislosti s reformou kalendára neurčil pápež Gregor VIII. Nový rok na 1. január. Rozhodnutie nebolo všade rešpektované, preto ho Inocent XII. v roku 1691 zopakoval.

    Zaujímavosť na záver? V Uhorsku bol Nový rok určený na 1. január už v 15. storočí, teda dávno pred tým, ako ho ustanovil pápež Gregor VIII.

     

    Štedrý deň kedysi bol hlavne pre gazdinú veľmi dôležitý, a preto aj náročný...

    Na Štedrý deň veľmi skoro ráno, dnes by sme určite povedali, že neskoro v noci - teda sotva minula polnoc, ženy miesili cesto na vianočné pečivo. Usilovali sa, aby boli s pečením už na úsvite hotové, lebo obradné pečivo malo byť do východu slnka z pece vonku. Cesto muselo byť dobre vykysnuté, pečivo pekné, vydarené. Nevykysnuté koláče boli totiž predzvesťou úpadku celého hospodárstva, puknutá kôra mala symbolizovať úbytok, i rozpad manželstva. Pri pečení gazdiná používala nové nástroje, ktoré mali obnoviť zdravie členov rodiny.

    S prvým kúskom cesta, odkrojeného na opekance, utekali chlapci ku ovocnému stromu tak, že väčší súrodenec niesol menšieho na chrbte. Strom potreli cestom a cestou naspäť sa vymenili, mladší niesol staršieho, aby aj stromy na jeseň cítili veľkú ťarchu. Neúrodnému stromu gazda opakom sekery pohrozil, že ak nebude rodiť, o rok ho vytne. Celkový prísny zákaz vytínania stromov pod hrozbou smrti tak mohol byť porušený, ak napriek pohrozeniu sekerou strom nezarodil. Opekanec nesmel padnúť na zem, lebo by uhynul dobytok, vodu z opekancov vylievali na krížne cesty, aby na ďalší rok zahnali nešťastie z domu, alebo ju vyliali pod ovocné stromy. Vianočné cesto bolo opäť vhodné aj na ľúbostnú mágiu.

    Slnovrat spojený s novoročím bol z hľadiska duchovnej kultúry najvýznamnejším obdobím celého roka. Príkazy a zákazy, ktoré sa k nemu viazali, boli odôvodňované síce iracionálne, no mnohé z nich boli z praktického hľadiska pozitívne. Predovšetkým všetko v domácnosti muselo byť cez Sviatky čisté a na svojom mieste. Ženy museli posledný týždeň pred Vianocami vrátiť požičané predmety, všetko oprať, vyčistiť a prácu si zadeliť tak, aby na Sviatky bolo šatstvo a bielizeň vysušené a uložené, lebo ak cez Vianoce visí v dome kožuch, bude hynúť dobytok, ale ak šatstvo, do roka zomrie ten, komu patrilo. Magický zákaz od Vianoc do troch kráľov priasť umožňoval ženám odpočinok bez toho, aby im niekto vyčítal, že leňošia.

     

    Vo vianočných koláčoch kedysi by si zbytočne hľadal maslové či pudingové plnky

                Aj Ty sa vždy cez Vianoce preješ všelijakých koláčov? Nebolo to vždy tak. Pre našich predkov bola veľkou vzácnosťou už len samotná biela na jemno zomletá pšeničná múka. A práve z takej sa pieklo aj to najvzácnejšie vianočné pečivo. Bol to však obyčajný tzv. biely koláč, niečo, čo sa asi dnes najviac podobá vianočke. Bez maslovej plnky... Bol to obradový koláč, nazývaný radostník, alebo v niektorých regiónoch východného Slovenska aj kračuňik – podľa archaického názvu Vianoc – Kračún.

    Pečivo však malo vo vianočných obradoch mimoriadne veľký význam. Najstaršou formou pečiva všeobecne boli placky z nekysnutého cesta. Neskôr sa na pečenie chleba používal domáci kvások a od poslednej tretiny 19. storočia kvasnice. Pôvod opekancov možno hľadať v posúchoch, ktoré ak sa nejedli hneď teplé, museli sa rozlámať  a namočiť. V 18. storočí patrili k vianočnému pečivu figúrky domácich zvierat, na severovýchodnom Slovensku ešte v polovici 20. storočia piekli ženy „roháče“, imitujúce rožný statok. Zmyslom tohoto zvyku bolo úsilie zabezpečiť, aby sa žiadnemu dobytčaťu v priebehu roka nič nestalo. V iných oblastiach figurálne pečivo dávali deťom, koledníkom.

     

    Prečo je štedrá večera štedrá?

    Štedrý deň bol pôstnym dňom. Cez deň sa jedlo málo, aj vôbec nič. Úplný pôst sa požadoval až do chvíle, kým nevyšla prvá hviezda. Ale na štedrovečerný stôl sa museli dostať všetky plodiny, ktoré sa v gazdovstve pestovali. Táto skutočnosť mala mať pozitívny vplyv na ich pestovanie v nastávajúcom hospodárskom roku. Popri pečených a varených cestovinách sa najčastejšie varil hrach alebo šošovica, kapustnica s hríbmi, polievka zo sušenej alebo čerstvej repy a koreňovej zeleniny, hruškový alebo slivkový prívarok, kaša z prosa. V katolíckych obciach sa aj pri večeri dodržiaval pôst. Ak sa aj mäso na štedrovečerný stôl dostalo, aby sa tak zabezpečil jeho dostatok v nasledujúcom roku, zásadne sa nekonzumovalo.

    Ryba sa dostala na štedrovečerný stôl ako kresťanský symbol a zároveň ako pôstny pokrm, ale aj vďaka šupinám pripomínajúcim mince, čím symbolizovala bohatstvo. Kto si šupinu odložil do peňaženky, nemal byť nikdy bez peňazí. Mäso z hydiny sa nesmelo jesť, pretože by sa majetok rozletel, hydina by ho rozhrabala. Bravčové mäso malo priniesť hojnosť a bohatstvo. Človeka, ktorý sa o štedrovečerný stôl opiera lakťami, budú bolievať ruky alebo bude lenivý, kto kopal do stola, mali ho bolieť nohy. Kto si ochladzoval jedlo fúkaním, mali ho bolieť ústa. Komu sa pri večeri driemalo, mal cez rok chorľavieť.

    Večera sa mala začať vo chvíli, keď sa na oblohe ukázala prvá hviezda. Mimoriadna starostlivosť bola venovaná úprave stola. Pod vianočný stôl dával hospodár železné nástroje, ktoré mali nielen zabezpečiť dobré pracovné výsledky, ale aj zdravie tých, čo sedeli okolo stola. Okolo stolových nôh obtáčali reťaz, okolo sediaci si na ňu položili nohy - pre zabezpečenie zdravia a súdržnosti rodiny. Pod obrus dávali zo všetkých druhov obilia, obrus posýpali makom, aby mali toľko peňazí ako je zrniek maku. Forma, v akej sa zrno a ďalšie plodiny dostali na stôl, bola lokálna a nebola dôležitá, rozhodujúca však bola ich prítomnosť. Na stole nesmel chýbať chlieb, ktorý mal vydržať až do Nového roku.

     

    Vedel si, že vianočný stromček bol pôvodne slamený?    

    Robil sa z najkrajších kláskov zozbieraných v žatve končiaceho roku a mohol mať rôzny tvar – tvar dožinkového venca, alebo tvar tzv. mušieho raja, alebo tvar približne kytice. Všetky tieto slamené prvky mali v sebe veľký symbolický význam – mali zabezpečiť, aby v nasledujúcom roku bolo dostatok žita pre celú rodinu aj statok. Všetky formy sa vešali nad stôl – dolu hlavou. Zároveň však táto staršia tradícia vyžadovala, aby cez vianočné obdobie boli v dome čerstvé vetvičky. Tieto mali zabezpečiť ochranu ľudí i zvierat pred škodlivými zásahmi démonov a zomretých.

    Vianočný stromček je u nás pomerne mladým kultúrnym javom. Jeho tradícia sotva siaha do polovice 19. storočia a týka sa mestského prostredia, kam sa tiež dostala z nemecky hovoriacich krajín. Z módnej novinky sa za krátky čas stal neodmysliteľný znak Vianoc. V jeho prvej fáze prijatia do roľníckych prostredí sa aj vianočný stromček vešal „dolu hlavou“, až následne sa obrátil do prirodzenej polohy – ale vešal sa nad stôl. Prítomnosť kláskov s obilím sa presunula buď do slamených ozdôb na stromčeku, alebo do slamy či sena pod štedrovečerným stolom. Vianočný stromček postavený na zemi je najmladšou vývojovou fázou, ku ktorej neodmysliteľne patria rôzne sklené ozdoby.

     

    Chodievaš na Štefana na zábavu? S týmto dňom sa však spájajú aj iné zvyky našich predkov.

    Na západnom Slovensku chodili malí chlapci po „štefanovaní“ - Štefane, Štefane, čo nosíš v džbáne? Koledu, koledu, spadol som na ledu. Psi sa na mňa zbehli, koledu mi zedli. A ja malý koledníček, prišiel som si po troníček, troníček mi dajte, zbohom ostávajte, ale sa mi nesmejte. (troníček = trúnoček)

    V tento deň sa rodina a priatelia stretávali u Štefanov, do ich dverí dievčence hádzali starý hlinený riad. Štefanský deň bol prvým od začiatku adventu, v ktorom mohla byť zábava, a tá aj pravidelne bývala. Na Spiši a Horehroní chodievali mládenci po dedine s muzikou, pred každým domom, v ktorom mali svoje dievča, sa zastavili, zahrali a zatancovali. Ak im dievča nevynieslo výslužku, nesmelo prísť na večernú muziku.

    V niektorých oblastiach v tento deň chodievali mládenci šibať dievčatá brezovými prútmi. Tento zvyk sa v okolí Banskej Bystrice praktizoval až 28. decembra a nazývali ho mladenkovanie.

     

    Silvester kedysi bol úplne iný, ako dnes.

    Môžeme dokonca napísať, že zvyky v tento deň nevyjadrujú skutočnosť, že ide o záver roka. Najčastejšie chodievali mládenci na Silvestra popod obloky spievať. Po odspievaní vošli do domu a zavinšovali novoročný vinš. V iných oblastiach chodievali spievať mládenci, v okolí Rožňavy spievali mládenci v tento večer z kostolnej veže. Na Horehroní bola v tento večer zábava v domoch, kde sa obvykle schádzali na priadky.

    Aj v tento deň, podobne ako v strídžie dni a všetky sviatočné vianočné dni, sa z domu nesmelo nič vyniesť, aby neuhynula hydina. Kto si v tento deň rozhrabe krtince na lúkach, viac sa mu nebudú robiť. Cudzia žena by do domu priniesla choroby, preto skoro ráno chodievali polazníci – malí chlapci, vinšovníci. Večera na Silvestra bola takmer rovnaká ako na Štedrý deň, ale bolo možné konzumovať aj mäsité jedlá. Na stole bol ten istý obrus, niekde aj ten istý chlieb. Najdôležitejšie štedrovečerné obrady sa však už neopakovali. Atmosféru silvestrovských večerov dotvárali mládenci streľbou a práskaním bičov.

     

    Použitá literatúra:

    Emília Horváthová: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Tatran 1986

    Zuzana Drugová: Od Ondreja po Troch kráľov... Ottovo vydavateľstvo 2008.

    Autori fotografií Jozef Fašanga a Michal Druga

     

     

     

     

    Vieš, čomu v predvianočnom období hovoríme strížie dni?Vieš, čomu v predvianočnom období hovoríme strížie dni?Vieš, čomu v predvianočnom období hovoríme strížie dni?Vieš, čomu v predvianočnom období hovoríme strížie dni?Vieš, čomu v predvianočnom období hovoríme strížie dni?Vieš, čomu v predvianočnom období hovoríme strížie dni?