Podľa riaditeľa Slovenského inštitútu v Paríži sa Francúzi čoraz viac zaujímajú aj o nás

Na Slovensku často počujem, že kultúru treba robiť zadarmo, že je to len akási súčasť systému, kde má všetko ostatné v rámci štátnej moci prednosť, hovorí riaditeľ Slovenského inštitútu v Paríži Jakub Urik. Pre Francúzov je, naopak, kultúra kľúčová. „Počas pandémie sa napríklad stávalo, že premiér pri komunikácii nových opatrení povedal, že hneď ako sa tlačovka skončí, stretne sa s kultúrnou obcou, až následne prišli na rad ďalšie zasiahnuté odvetvia.“

Spolupodieľal sa na výstave fotografky Márie Švarbovej v Marseille, džezovom festivale, kde sa slovenská hudba vysielala v najväčšom francúzskom džezovom rádiu, a prispel k tomu, že počas tohtoročnej Bielej noci v Paríži budú môcť návštevníci vidieť sedem diel slovenských umelcov.

Minulý víkend Mária Švarbová otvárala výstavu v Marseille. Pred dvoma mesiacmi mala v Paríži výstavu Lucia Tallová, ktorá tam tiež mala diela v rámci pop-up galérie SODA. Zdá sa, že Slovákov a Slovenky vo Francúzsku konečne vidieť.

Áno, mňa to, priznám sa, vôbec neprekvapuje, pretože pri kontakte, ktorý mám s francúzskymi partnermi v rámci kultúry, vidím, že je tam obrovský potenciál. Úroveň slovenského vizuálneho umenia je naozaj veľmi vysoká a môžeme konkurovať aj ostatným. Parížske galérie nám začali otvárať dvere, aj tie na juhu Francúzska. Tam sme urobili veľmi úspešný projekt s Máriou Švarbovou.

Ako k nemu došlo?

Začalo sa to pred dvoma rokmi, keď som na Slovensko pozval riaditeľa marseillskej galérie 318, ale aj ľudí, ktorí sa venujú dedičstvu Le Corbusiera. Stretli sme sa s Máriou Švarbovou a zhodli sa, že jej tvorba je veľmi spätá s brutalizmom a architektúrou, ktorú tvoril a ovplyvnil Le Corbusier. Dramaturgicky a obsahovo nám to sedelo. Prizval som ďalších partnerov vrátane Slovenského centra dizajnu, tak sa následne začala pripravovať sólo výstava Márie Švarbovej v Marseille, ktorá otvorila dvere aj mladým dizajnérom. Paralelne s ňou sme spustili aj výstavu 20 dizajnérov a dizajnérskych štúdií, ktoré sa prezentujú v Marseille do konca októbra. Mária Švarbová okrem toho, že je talentovanou fotografkou, je aj výbornou ambasádorkou Slovenska.

Ako to myslíte?

Má obrovskú silu na sociálnych sieťach a mediálne pokrytie, ktoré sme mali na jej výstave zo zahraničia, bolo skvelé. Spomínala sa vo Forbes, CNN či v portugalskom Vogue. Pre mňa je však najdôležitejšie, že Mária sa v tomto priznáva k Slovensku aj k spoluprácam s naším inštitútom a ministerstvom zahraničných vecí. Som veľmi rád, že som ju presvedčil, aby s nami išla do takéhoto projektu. Podobne pozitívna spätná väzba bola aj pri ďalších projektoch, ktoré sme zorganizovali v Paríži, hlavne čo sa týka kolektívnej výstavy v popup galérii. Za ňu vďačíme šéfovi galérie SODA Tomášovi Umrianovi. SODA je jedna z najlepších slovenských galérií, ktorá pracuje s kvalitným súčasným umením. Keďže Slovenský inštitút nemá kamenný priestor na ambasáde v Paríži a výstavu na veľvyslanectve by sme nemohli otvoriť verejnosti, s veľvyslancom Igorom Slobodníkom sme sa rozhodli, že začneme hľadať reprezentatívny priestor na prenájom. Na základe odporúčania jedného galeristu som sa dostal k majiteľovi, ktorý prenajíma galerijné priestory. Urobili sme kolektívnu výstavu toho najlepšieho, čo máme v súčasnom umení na Slovensku.

Koho ste vystavovali?

Júliusa Kollera, Janu Želibskú, Stana Filka, Milana Adamčiaka, Ilonu Németh, ale aj mladších umelcov vrátane Viktora Freša, Jaroslava Vargu či Lucie Tallovej. Tých mien tam bolo strašne veľa. Ale dôležitejšie bolo, že tam chodilo denne množstvo ľudí. Ten galerijný priestor je totiž v parížskej štvrti Marais na výbornej adrese, vďaka čomu tam prišli Francúzi aj ľudia zo zahraničia. Dokonca sa tam zastavili aj organizátori medzinárodného veľtrhu súčasného umenia FIAC, ktorý sa radí medzi top trojku na svete. Videli tam kvalitné diela, ktoré pripravil Tomáš Umrian. Myslím, že to splnilo svoj účel, pretože všetko je na dobrej ceste, aby sa v rámci veľtrhu FIAC prezentovala aj slovenská galéria so slovenským zastúpením.

Zaujímajú sa Francúzi o slovenské umenie a Slovákov?

Neviem, do akej miery sa aktívne zaujímajú, no na sto percent viem, že keď prišli do kontaktu s kvalitným slovenským umením, boli príjemne prekvapení a hovorili, že s daným umelcom alebo umelkyňou by radi nadviazali komunikáciu a prípadnú spoluprácu. Toto sa dialo aj pri samostatných výstavách Slovákov v Paríži a spätná väzba od francúzskeho publika bola skutočne výborná. Záujem o naše umenie napríklad potvrdzuje aj plánovaná návšteva francúzskych galeristov na jeseň tohto roku na Slovensku. Navštívia aj regionálne galérie a budú sa baviť aj o spoločných projektoch. Veľkou vecou je takisto návšteva prezidenta FRAC-u z regiónu Nord-Pas-de-Calais, ktorý prijal moje pozvanie a takisto príde na jeseň. FRAC je obrovská štátna inštitúcia, ktorá prezentuje a nakupuje súčasné umenie. To sa následne stáva súčasťou francúzskych národných zbierok a predstavuje sa verejnosti, napríklad aj základným a stredným školám. Je to signál, že Francúzi majú o slovenské umenie záujem. Ak z tejto návštevy vzíde nejaká konkrétna spolupráca, budem to považovať za veľký úspech pre slovenskú kultúrnu diplomaciu.

Ako k tomu vlastne dôjde, že slovenský umelec alebo umelkyňa má výstavu v krajine, kde chce vystavovať asi každý?

Má to viacero úrovní vrátane francúzskych kontaktov a prehľadu o tom, čo u nás vzniká. Zároveň je dôležité vybrať vhodnú galériu, ktorá je aktívna a má medzinárodné portfólio umelcov, ktorých zastupuje. Nie je to tak, že tam prídem s katalógmi pod pazuchou, zaklopem im na dvere a následne im ponúknem nejakého umelca. Občas je to veľmi dlhý proces, ktorý sa natiahne aj na dva roky. Treba sa s ľuďmi z galérie stretávať a komunikovať. Pre Francúzov je najskôr dôležitá forma, až potom obsah. Vážia si, keď za umelcom stojí kvalitný partner – inštitúcia, povedzme Slovenský inštitút. Inak berú, keď za ľuďmi z galérie príde napríklad diplomat, ktorý sa orientuje v umení a dokáže garantovať pomoc pri projekte. Francúzi diplomata nikdy neodmietnu.

A čo potom ten obsah?

O ten vôbec nemám strach. V akomkoľvek segmente kultúry máme obsah, ktorý môže konkurovať európskej a v mnohých žánroch aj svetovej špičke. Treba len správne vytypovať partnerskú inštitúciu a niekedy mať aj trochu šťastia.

Ako vám pri práci pomáhajú kontakty? Poznali ste galeristov a kurátorov pred svojím príchodom do Paríža?

Nie, kontakty som si musel sám takpovediac vychodiť. Veľmi často som v teréne a v kancelárii sedím veľmi málo. Viacerých ľudí z galérií som spoznal na výstavách, koncertoch či veľtrhoch, ďalších mi predstavili alebo odporučili počas rôznych stretnutí a pracovných obedov. Z Bruselu som prišiel do Paríža pripravený. Študoval som tu a vedel som, kto bol zo slovenských umelcov vo Francúzsku prítomný a koho sem chcem dostať. Zisťoval som si šance, či to pôjde alebo nie. Hoci prvý rok bol skôr oťukávačkou v hľadaní partnerov, podarili sa nám aj veľmi pekné projekty.

Napríklad?

Výročie ’68, v rámci ktorého sme prezentovali fotky Ladislava Bielika v Marseille v spolupráci s Novou Cvernovkou a Borisom Melušom. Urobili sme drevenú inštaláciu v galérii súčasného umenia MAMO. Celé to bolo o sympatiách. Riaditelia galérie ani nevedeli, kde je Slovensko, nevedeli, čo sa u nás dialo v roku 1968. Keď som im ukázal fotky tanku pri Univerzite Komenského v Bratislave, boli z toho nápadu nadšení a povedali, že idú do toho. Za mesiac sme výstavu pripravili. Počas môjho prvého roka v Paríži sa podaril aj projekt džezového festivalu, kde sme prezentovali takú kvalitnú slovenskú hudbu, že sa dostala do legendárneho džezového klubu Le Duc des Lombards. To je, mimochodom, klub, ktorého majiteľ vlastní aj najväčšie francúzske džezové rádio TSF Jazz. Slovenský džez bol priamo streamovaný do francúzskeho rádia. Naštartovalo to aj ďalšie spolupráce vrátane koprodukcie trubkára Erika Truffaza s gitaristom Davidom Kollárom, ktorá bola nedávno prezentovaná v Louvri.

V Louvri?

Áno, Truffaz si v Louvri urobil jam session so špičkovými hudobníkmi a výtvarníkmi, ktorí do hudby maľovali. Boli tam umelci z viacerých krajín. Keďže David Kollár sa zo zdravotných dôvodov nemohol zúčastniť, urobil na túto príležitosť hudbu, ktorá tam zaznela. Počas Bielej noci v Paríži uvidia ľudia v uliciach aj diela siedmich Slovákov. Za úspech to budem považovať až vtedy, keď sa nám podarí vybaviť tie najlepšie priestory. Prvým krokom bolo, že nám vybrali inštalácie, ktoré som odbornej porote odprezentoval. Teraz prichádza komplikovaná fáza lobingu za dobrý priestor. Napríklad inštalácia SOS Kultúra musí byť v električke alebo v priestore hromadnej dopravy, inštalácia Pour Mária Bartuszová od Niny Šoškovej, ktorú tvoria svetelné balóny, musí byť tiež dobre viditeľná.

S ktorým miestom v Paríži by ste boli spokojný pre slovenské inštalácie?

Ako hosť Bielej noci bude Ašot Haas, ktorého si sama vybrala umelecká riaditeľka festivalu, aj keď som jeho projekt posielal už po termíne. Keď mi dielo PENTAX Ašot ukazoval u seba v ateliéri, bol som si na sto percent istý, že zaujme. A podarilo sa. Keby ho dali napríklad na Trocadéro, povedal by som si wow.

Ako celý ten proces výberu prebiehal?

Oslovil som riaditeľku Bielej noci na Slovensku Zuzanu Pacákovú s tým, že sa blíži termín podania žiadostí o účasť. Ona mi poslala mená umelcov a všetko potrebné k jednotlivým dielam, ktoré som zaslal francúzskej komisii a neskôr odprezentoval. Mám pocit, že Paríž si čoraz viac všíma mladých slovenských umelcov a umelkyne. Videla som informáciu o chystanej výstave Milana Vagača, zorganizovanej výstave Michala Mráza, v UNESCO na kolektívnej výstave boli diela Natálie Šimonovej a Lucie Žitnayovej. Nebolo to tak vždy. Kedy a ako sa to zmenilo?

Myslím, že sa im darí už nejaký čas. Dnes však máme sociálne siete, vďaka ktorým vieme všetko odkomunikovať násobne lepšie ako v minulosti. Vo Francúzsku sme mali niekoľkokrát Romana Ondáka, Janu Želibskú, Mateja Kréna alebo Máriu Bartuzsovú, ale tá informácia sa nikdy nedostala k slovenskej verejnosti v takej kvantite, ako ju vieme komunikovať dnes. Za posledný rok to však nabralo na intenzite, v tom máte pravdu. Jednak bolo po druhej vlne pandémie a ľudia boli doslova hladní po kultúre. Treba však povedať, že je to aj vďaka podpore ministerstva zahraničných vecí, hlavne ministra Ivana Korčoka, ktorý súčasnému umeniu rozumie a vie, že potrebujeme vonku prezentovať to najlepšie zo slovenského umenia. Hneď od prvého dňa, keď si prevzal svoj ministerský mandát, komunikoval na sociálnych sieťach, verejnosti a všade, kde bola príležitosť, že kultúrna diplomacia bude jednou z jeho priorít. Povedal mi to aj osobne a vidím, že sa tohto sľubu drží. Kultúra sa takto dostáva do priorít slovenskej zahraničnej politiky a to je veľmi dobré znamenie.

Pre Francúzov je kultúra kľúčová. Počas pandémie sa napríklad stávalo, že premiér Jean Castex pri komunikácii nových opatrení na tlačovej konferencii povedal, že hneď ako sa tlačovka skončí, stretne sa s kultúrnou obcou a so zástupcami tohto sektora, až následne prišli na rad ďalšie zasiahnuté odvetvia. Kultúra sa vo Francúzsku radí medzi prioritné sektory celej krajiny. Nevnímajú ju ako nejakú nadstavbu. Na Slovensku často počujem, že kultúru treba robiť zadarmo, že je to len akási súčasť systému, kde má všetko ostatné v rámci štátnej moci prednosť. Francúzi pochopili, že cez kultúru sa dá vybaviť strašne veľa, napríklad biznis alebo aj veci politického charakteru, a prišli na to aj Škandinávci či Briti, dokonca aj naši susedia vo V4. My v tomto zatiaľ trošku zaostávame.

Ako na umenie zo Slovenska reagujú Francúzi? Dokážem si totiž predstaviť kritický pohľad niektorých konzervatívnych Francúzov na diela Andreja Dúbravského.

Vo Francúzsku sú galérie, ktoré by dali čokoľvek za to, aby mohli zastupovať Andreja Dúbravského. Je to vynikajúci výtvarník. Francúzsko je, čo sa týka umenia, veľmi liberálna a otvorená krajina a témy, ktorým sa venuje Andrej, sú tu prirodzenou súčasťou kultúry a života. Na Andreja zareagovali mnohí veľmi pozitívne a bezprostredne len na základe fotiek, ktoré som im ukázal cez Instagram. Andrej má prísť do Paríža na umeleckú rezidenciu a verím, že sa podarí dohodnúť konkrétne spolupráce.

To znamená, že ste v galérii vytiahli telefón, otvorili si aplikáciu a ukázali ste Dúbravského maľby?

V skratke áno, ale predchádzala tomu forma, a teda aj debata o umení. Vedel som, že by ich diela Andreja Dúbravského mohli zaujať, keďže galérie, v ktorých som bol, sa špecificky orientujú a prostredníctvom umenia aj komunikujú LGBTI témy. Napokon, otázka na Andreja prišla sama, keď sa ma spýtali, či máme na Slovensku niečo, čo by mohlo byť pre nich zaujímavé. A Andrej už bol nachystaný vo vrecku. Ak by som tam prišiel s katalógom v igelitke a strčil im ho rovno pod nos, okamžite by mi to zavrelo dvere, dali by sme si možno kávu a tým by sa to skončilo.

Je nejaký slovenský umelec alebo umelkyňa, ktorého by ste ešte chceli v Paríži zviditeľniť?

Je ich veľmi veľa. Bol by som však rád, keby sa niečo podarilo Kristíne Mésárošovej, spomínanému Andrejovi Dúbravskému alebo Patrícii Koyšovej. A, samozrejme, aj Jánovi Vasilkovi alebo Erikovi Šillemu, ktorých tvorba je mi veľmi blízka. Všetci spomenutí prídu na umeleckú rezidenciu do Paríža, kde s nimi budem môcť ďalej pracovať. V spolupráci s VŠVU sa nám tento rok podarilo získať samostatný ateliér v najväčšom umeleckom rezidenčnom centre na svete – Cité internationale des arts.

Poďme k hudbe. Slováci naposledy hrali v chráme La Madeleine, kde vystúpilo zoskupenie Janoška Ensemble. Slovákom by však istotne pristala aj koncertná sála v Maison de la Radio, nemyslíte?

Absolútne s vami súhlasím. Všetko bolo na dobrej ceste, mali sme pripravený projekt štátneho komorného orchestra s Lúčnicou, v podstate vystúpenie asi 120 ľudí. Samozrejme, aj ďalšie hudobné projekty, ako 2. ročník jazzového festivalu. Prišla však prvá a potom druhá vlna korony a všetko to zastavili. Akýkoľvek hudobný žáner vo Francúzsku stále trpí následkom koronakrízy. Nejaké pokusy tu už boli, ale všetko iba ad hoc, čiže sa nedalo nič plánovať. Máme pripravený aj koncert Košickej filharmónie spojený s vizuálnym umením. Chceli by sme v rámci neho prepojiť súčasnú klasickú slovenskú hudbu s Bielou nocou. U nás máme obrovský potenciál. Mali sme tu Solamente Naturali, ktorí zožali obrovský úspech, alebo Quasars Ensemble.

Koho by ste chceli v rámci roka hudby doviesť zo Slovenska?

Chcel by som jazzový festival, keďže sa nám v tomto smere otvorili dvere do výborných jazzových klubov, a dotiahnuť do Francúzska kvalitných hudobníkov. Košická filharmónia bude tiež veľký a pekný projekt.

Čo je vašou motiváciou, aby sa Francúzi vôbec zaoberali slovenskou kultúrou?

Dostal som sa k tomu prirodzene, pretože som vo Francúzsku vyštudoval diplomaciu a medzinárodné vzťahy a na Slovensku kultúrne štúdiá a dejiny umenia. Vždy ma to bavilo a aj kultúra je moje hobby. Samozrejme, som rád, keď sa slovenským umelcom a umelkyniam darí vo Francúzsku, ale mojou motiváciou je zmeniť veci doma. Na Slovensku nám veľmi chýba koordinované a plánované financovanie medzinárodných kultúrnych projektov. Stále máme málo nástrojov na ich dofinancovanie. Fond na podporu umenia a prioritne projekty slovenského ministerstva kultúry na to nestačia. Svoje by vedeli rozprávať aj regionálne galérie, prípadne Slovenská národná galéria. Mali by sme viac hovoriť o tom, že Slovensku výrazne pomáhame, keď ho cez kultúru prezentujeme v zahraničí. A to sa nebavíme o projektoch s vysokou finančnou náročnosťou. Vieme v podstate dodnes urobiť za málo peňazí veľa muziky.

Keby na Slovensko prišla francúzska ministerka kultúry, kam by ste ju vzali, aby si návštevu zapamätala?

Keby už bola otvorená Slovenská národná galéria, určite by som ju vzal tam, ale aj do Novej Cvernovky, košických Kasární/ Kulturparku a, samozrejme, do Národného divadla. Totiž práve cez francúzsku ministerku kultúry sa môže otvoriť diskusia o prítomnosti slovenského umenia v prestížnom centre Georges Pompidou. To je len príklad, tých prienikov by tam bolo viac. Je to totiž inštitúcia, ktorá patrí pod francúzsky rezort kultúry, a takúto cestu zvolili aj Maďari, Česi a Poliaci. Takto by sa to mohlo podariť aj nám.

A koho by ste tam dali?

Úplne by som sa spoľahol na odporúčania Slovenskej národnej galérie. Bola by to pre nich úžasná príležitosť, aby sa mohli prezentovať v takomto projekte. Asi by šlo o kolektívnu výstavu. Ale ak by som si mal vybrať len jedného, začal by som s Romanom Ondákom. Ten si to bez debaty zaslúži.

DENISA BALLOVÁ reportérka

 

Jakub Urik (1984)

Od roku 2018 vedie Slovenský inštitút v Paríži. Študoval na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, neskôr na univerzitách v Nancy a Reims. V rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry – Košice 2013 pracoval ako riaditeľ pre medzinárodné vzťahy a rozvojové projekty, v Bruseli na Stálom zastúpení SR pri EÚ viedol oddelenie pre kultúru, audiovíziu a autorské právo počas predsedníctva SR v Rade EÚ.

Pre Francúzov je najskôr dôležitá forma, až potom obsah. Vážia si, keď za umelcom stojí kvalitný partner – inštitúcia.