* 24. marec 1684, Očová – † 29. august 1749, Bratislava

Príbeh, v ktorom Matej Bel vystupuje ako rektor banskobystrického evanjelického lýcea

Jaroslav Rezník: Po literárnych stopách na Slovensku

Pán rektor celú hodinu nepovedal ani slovo. Sadol si na pripravenú stoličku pri dverách a pozorne sledoval prácu žiakov a učiteľa. Ani si nič nezapisoval. Len občas vstal, prešiel sa po triede a ponad plecia žiakov pozrel na ich tabuľky. Usilovne na ne čmárali koncovky latinského skloňovania. Niektorých, čo sa mu asi najväčšmi páčili, pohladil po hlave. Odmenou mu boli vďačné študentské pohľady.Troška dlhšie sa pristavil pri prázdnej lavici. Prešiel po nej prstom. Na prste mu zostal prach a na lavici krátka hrubá čiara.

Po hodine ho učiteľ nasledoval do jeho miestnosti.

– Posaďte sa, pán kolega! – ponúkol mu rektor stoličku.

Učiteľ si sadol a zahľadel sa na statnú postavu mladého rektora. Napäto očakával, ako zhodnotí práve skončenú hodinu. Rektor ho nenechal dlho čakať.

– Hodina sa mi páčila, – povedal. – Učíte dobre, som spokojný. K žiakom ste náročný a pri stavbe hodiny volíte správny postup. Aj žiaci ma príjemne prekvapili. Sú pozorní a disciplinovaní, majú dobré vedomosti. Chcel by som sa vás však spýtať, pán kolega, chýbali dnes niektorí žiaci?

– Nie, všetci boli prítomní, pán rektor, – povedal učiteľ.

– A čo tá prázdna lavica uprostred triedy?

Učiteľ sa prekvapene pozrel na rektora.

– Tá predsa..., pán rektor, ... to je lavica, ktorá oddeľuje žiakov urodzeného pôvodu od... od ostatných...

Rektor sa otočil chrbtom a dlho hľadel von z okna. Mysľou mu preletela spomienka na ľudovú školu v rodnej Očovej. Tiež sedával oddelene od ostatných. Nebol urodzeného pôvodu, iba synom obyčajného roľníka a mäsiara. Roľníka a mäsiara Funtíka! Čo na tom, že bol najlepším žiakom v triede?! Už vtedy sa mu to zdalo ponižujúce. Ponižujúce nielen pre neho, ale aj pre ostatných. Ľudia sú si predsa rovní! Na tomto jeho pocite sa nič nezmenilo ani teraz. Pomaly sa otočil k učiteľovi.

– Pán kolega, – povedal potichu, – ešte dnes dáte lavicu odniesť! V mojej škole sú si všetci študenti rovní. Neznesiem nijaké oddeľovanie a povyšovanie sa jedných nad druhých. Rozhodujúce sú vedomosti! Rozumeli ste mi?

Učiteľ vstal zo stoličky, na tvári sa mu zračilo neopísateľné prekvapenie.

– Áno, pán rektor, – vyjachtal po chvíli. – Myslím, že som vám rozumel. Urobím, ako ste kázali.

Ešte v ten deň prebytočná lavica zmizla z triedy.

• O Matejovi Belovi, o jeho živote a odkaze sa dočítate v článku. 

Pripravila: PaedDr. Slavomíra Očenášová, PhD.