• Ako vnímate fakt venovania Medzinárodného dňa ženám – vedkyniam a čo znamená pre Vás, že patríte medzi ne aj Vy? 

To, že som sa dala na akademickú, a teda aj vedeckú dráhu, považujem aj po mnohých rokoch na univerzite za šťastné rozhodnutie. Práca vo výskume ma stále napĺňa radosťou. Dáva mi dáva istú slobodu – slobodu voľby, akým výskumným témam sa chcem venovať, radosť z poznávania, možnosť prispieť k lepšej spoločnosti, lepšiemu svetu. Teší ma aj množstvo príležitostí spoznávať nových ľudí – či pri mojich terénnych výskumoch, alebo na rôznych konferenciách doma i v zahraničí. Práve medzinárodný rozmer vedy ma nesmierne motivuje – len v medzinárodnom porovnaní sa ukáže, či je Váš výskum zaujímavý aj pre širšie vedecké publikum a či v tej konkurencii obstojíte so cťou.  To, že OSN vyhlásila 11. február za Medzinárodný deň dievčat a žien vo vede, považujem za dôležitý signál. Aj keď to mnohí odmietajú vidieť a priznať, ženy vo vede stále ťahajú za kratší koniec. Keďže väčšina z nich je aj matkami, manželkami a dcérami, ostáva na ich pleciach mnoho neplatenej práce v podobe starostlivosti o rodinu, deti, starých a chorých, čo ich znevýhodňuje v súťaži s ich mužskými kolegami. Ženy sú stále nedostatočne zastúpené vo vedúcich funkciách, čelia rodovým rozdielom v odmeňovaní, percento profesoriek je omnoho nižšie než percento profesorov, a nie je to preto, že by boli menej schopné. Rozdielov je toľko, že by to vystačilo na celú štúdiu. Je dôležité poukazovať na stále existujúcu nerovnosť v tejto oblasti, a Medzinárodný deň dievčat a žien vo vede k tomu prispieva.

• Ako vnímate postavenie a aktivity vedkýň v kontexte širšieho priestoru – teda z pozície rektorátu, regionálneho celku (napr. VUC), národnej úrovne a EÚ? 

Na otázku o postavení vedkýň všeobecne som už sčasti odpovedala. Keďže pôsobím v tzv. Standing Working Group on Gender in Research and Innovation (SWG GRI) pri Rade Európskej únie v Bruseli, kde zastupujem Slovenskú republiku, mám veľmi dobrý prehľad, ako sa k problematike rodovej rovnosti vo vede stavajú iné štáty Európskej únie. Je mi smutno, že v SWG GRI som jediná zo všetkých členských aj asociovaných štátov, ktorá nemá o čom referovať – totiž naša vláda ani Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu žiadne stratégie ani politiky v tejto oblasti nemá. Téma rodovej rovnosti vo vede u nás na národnej úrovni neexistuje. Ostatné štáty EÚ majú pred nami 10 až 20-ročný náskok: prepracované politiky, osvedčené praktiky a veľké množstvo výskumov, na základe ktorých môžu stratégie a politiky kreovať a korigovať. Univerzity majú oddelenia pre rodovú rovnosť a diverzitu, ako aj vlastné akčné plány, ktoré monitorujú a vyhodnocujú. V severských krajinách, kde sa rodová rovnosť stala samozrejmým princípom, bez problémov používajú kvóty pre spravodlivé vyrovnávanie účasti žien a mužov nielen vo vedeniach univerzít a ich súčastí, ale aj vo všetkých radách a komisiách. Je zaujímavé, že práve severské krajiny, ktoré dlhodobo vykazujú najvyšší index rodovej rovnosti na svete, vykazujú aj najvyšší index šťastia občanov. Podľa mojich skúseností väčšinu orgánov rodovej rovnosti v týchto krajinách zastupujú zvyčajne muži a robia to úplne prirodzene. Politiky rodovej rovnosti vo vede vedú k lepším výsledkom – a to nielen vedeckým (pretože výskumné/ pracovné tímy, kde majú približne rovné zastúpenie ženy aj muži, prinášajú vďaka ich odlišnému prístupu a mysleniu lepšie riešenia), ale dokonca nás ekonomickým. Rodová rovnosť sa vypláca tak organizácii, ako aj jej zamestnancom – ženám i mužom. A tu nevyslovujem moje názory, ale sa opieram o mnoho faktov z výskumov. Ale uvedomujem si, že pre nás to znie ako utópia. A pre mnohých stále ako zlý vtip.

• Čomu sa aktuálne vedecky (výskumne) venujete a čo Vás na Vašej vednej oblasti zaujalo tak, že sa práve vede venujete aj Vy? 

Musím povedať, že mám vždy rozbehnutých niekoľko projektov, často sa témy odvíjajú práve od nich a od toho, akú ponuku dostaneme napr. od zahraničných partnerov. Pri zahraničných projektoch sa musíme niekedy aj prispôsobiť a nebáť sa aj nových výziev, čo ma veľmi baví, lebo ma to posunie vždy o kúsok ďalej. Rada sa venujem témam, v ktorých vidím aj nejaký hlbší zmysel. V posledných rokoch sa napr. výskumne orientujem na výskum mestských sociálnych hnutí a mestského aktivizmu, čo súvisí najmä sa rastúcim extrémizmom a neofašizmom v našej spoločnosti. Zaujímajú ma motivácie a aktivity najmä mladých ľudí, ktorým takýto vývoj nie je ľahostajný. Z domácich projektov ma teší súčasný APVV projekt o ôsmich úspešných slovenských obciach, ktoré získali titul „Dedina roka“ – s tímom sa snažíme skúmať, analyzovať a interpretovať ich socio-kultúrny kapitál a rozvojový potenciál, čo môže byť zdrojom inšpirácie pre ďalšie obce a udržateľný rozvoj nášho vidieka. A onedlho rozbiehame nový projekt Horizontu 2020, venovaný inováciám v kultúrnom turizme. Je toho dosť až veľa, ale teší ma to. Keďže som etnologička, moje výskumy sú závislé od terénneho výskumu a ten je ako droga – je to neustály kontakt s ľuďmi, ktorí ma neprestanú prekvapovať, obohacovať a často aj dojímať.

• Umožňuje Vám vedecké prostredie alebo aktuálna situácia robiť vedu, blízku Vášmu srdcu? 

Pravdou je, že súčasné vedecké prostredie a situácia vo vede na Slovensku (ale i vo svete) ma vôbec neteší. Všetci vieme, že slovenská veda je v porovnaní so zahraničím výrazne podfinancovaná – za rok 2019 tvorili výdavky na vedu v SR 0,83% HDP, kým v ČR 1,94%, v Rakúsku 3,19% a vo Švédsku až 3,39%. A pri takomto financovaní sa od nás očakávajú špičkové medzinárodné výsledky a každoročné publikovanie v najlepších svetových časopisoch. Nezmyselný tlak na výkony, absurdné „zbožšťovanie“ scientometrie a impakt faktoru prispieva k rastúcej demotivácii až vyhoreniu tvorivých pracovníkov. Pritom mnohé inštitúcie, univerzity, výskumné organizácie, Európska komisia, svetové vedecké asociácie vyslovene neodporúčajú hodnotiť kvalitu výkonov na základe impakt faktoru, ktorý vznikol len pre potreby knihovníkov, aby im pomohol identifikovať časopisy pre knižnice (viac San Francisco Declaration on Research Assessment – DORA z roku 2012). Nedávno som čítala, že každých 20 sekúnd vyjde na svete nejaká vedecká štúdia alebo kniha, odhaduje sa, že existuje okolo 30 tisíc serióznych vedeckých časopisov, ktoré ročne publikujú okolo dva milióny štúdií. A k tomu si pripočítajme desaťtisíce vedeckých publikácií, monografií, zborníkov a pod. Je samozrejmé, že väčšinu týchto prác si prečíta len niekoľko ľudí, ak vôbec. Myslím si, že takéto preteky sú cestou do pekla. Preto nie, súčasná situácia ma neteší, najmä keď vidím, že hoci v iných krajinách už prechádzajú na iné spôsoby hodnotenia kvality, my sme nepoučiteľní a stále sa snažíme posilňovať práve váhu scientometrických ukazovateľov.  

• Pracujete v tíme. Ako sa v ňom cítite a čoho sa Vám dostáva, ak pôsobíte v androgénnom prostredí? 

Na Katedre sociálnych štúdií a etnológie mám to šťastie, že sme rodovo vyvážená katedra a v našom tíme panuje skvelá spolupráca i atmosféra. Výborne sa dopĺňame pracovne i ľudsky, nechýba nám humor, čo považujem za veľmi dôležitú súčasť života, aj pracovného. Mám aj mala som možnosť pracovať aj v prefeminizovanom kolektíve, čo má svoje výhody, ale môže to prinášať aj napätie a jednostranné rozhodnutia. Je skvelé, ak je kolektív aspoň trochu diverzifikovaný – z hľadiska rodu, veku a najlepšie aj s účasťou ľudí z iných kultúr, ktorí zase prinesú do kolektívu iné vzorce správania, iné podnety. Všetko je o ľuďoch. Ak v kolektíve panuje vzájomná úcta, solidarita, pokora, priateľstvo a k tomu aj ten humor, tak sa to prejaví aj na výsledkoch. Za nesmierne dôležitú považujem spoluprácu starších skúsených vedcov a vedkýň s mladšími – v zahraničí sú bežné rôzne mentorské programy, kde napr. skúsenejšie profesorky sa stanú mentorkami či tútorkami začínajúcich vedkýň a podporujú ich v ich činnosti. U nás často vidím namiesto takejto spolupráce skôr rivalitu a strach, že ma mladšia kolegyňa „prerastie“ – ale veď to by malo byť naším cieľom.    

• Ako ovplyvnila pandémia ochorenia Covid-19 Vaše vedecké aktivity? 

Pandémia výrazne zasiahla do našich osobných aj pracovných životov. Ja osobne rada pracujem z domu, najmä ak sa mám sústrediť na písanie nejakej štúdie, takže s tým som taký problém nemala. Čo nás, etnológov, ale zasiahlo najviac, je nemožnosť chodiť do terénu, pritom od toho sú závislé naše výskumy, dáta. A chýbajú mi kolegyne a kolegovia, vzájomné kontakty, debaty, nápady, inšpirácie – aj keď sa stretávame pravidelne online, nie je to ono. V čo ale verím alebo aspoň dúfam, je, že pandémia snáď otvorí aspoň časti spoločnosti oči, aby si uvedomila dôležitosť vedy, a to nielen prírodných a lekárskych vied, ale aj spoločenských vied, ktoré sa významne spolupodieľajú na vyhodnocovaní a interpretácii kvantitatívnych i kvalitatívnych dát v súčasnej pandemickej situácii.   

• K akým ženským ľudským vzorom zhliadate a nad ktorými ženskými počinmi žasnete? 

Žasnem a skláňam sa pred všetkými ženami – aj ženami vedkyňami, ktoré dokážu skĺbiť plnoúväzkové pracovné úlohy s každodennými povinnosťami v domácnosti, ktoré sa po práci (a v súčasnosti aj popri práci) venujú svojim deťom, učia sa s nimi, stihnú nákup aj navariť, oprať, upratať, navštíviť s nákupom rodičov, pripraviť večeru, a po tejto šichte si znova sadnú k počítaču a píšu štúdie, vybavujú emaily, pripravujú sa na učenie, často aj do polnoci. A kto je alebo bol mojím ženským vzorom? Určite moja mama, ktorú som stratila len pred Vianocami minulého roku. Bola to žena do koča aj do voza, plná energie, radosti zo života a optimizmu, ktorá čo si zaumienila, to aj dosiahla. Húževnatá, pracovitá, veselá, nezlomná, láskavá. Dala mi veľmi veľa: lásku k ľuďom, prírode, športu, hudbe, spevu, tancu... Bárs by som i ja mala toľko životnej sily a optimizmu ako ona. 

Rozhovor k Medzinárodnému dňu dievčat a žien: 11. 2. 2021

Portfolio:

ORCID ID: https://orcid.org/0000-0003-4492-4101

Stručný profil:  https://www.ff.umb.sk/abitusikova