Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici - verzia pre nevidiacich

Blog - Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici


Preskočiť na obsah
Vyhľadávanie

Neviditeľní, práca ktorých teší iných

Rozhovor s Annou Masárovou, štvrťstoročie pôsobiacou na katedre chémie v pozícii laborantky, ktorá sa dobrovoľnícky realizuje ako záhradníčka v lesoparku na Tajovského 40.

Moje dvadsaťpäťročné fungovanie na Fakulte prírodných vied UMB sa naplnilo dôchodkovým vekom a vlastne som si uvedomila, že keby som neštudovala chémiu, profesia záhradníka by ma určite napĺňala.

Máme štyridsaťročnú záhradu medzi Ľupčou a Podkonicami. Ale my sme s manželom turisti, máme dve dcéry, o ktoré sa bolo treba starať, a tak nás práca v záhrade v mladosti nenapĺňala, skôr obťažovala. Bolo to možno aj tým, že voľakedy sa v záhradách pestovali zemiaky, fazuľa, kapusta, kde-tu kvietok. Uvažovali sme aj nad tým, že záhradu predáme, ale dcéry vyštudovali, odišli z domu a my sme si vypĺňali čas práve prácou v záhrade. Obaja sme sa v tejto záľube našli a naša dcéra vyštudovala záhradnú architektúru.

V roku 2014 začali toto okolie upravovať. Pravdou je, že profesionáli premysleli záhony, vysadili, ale bolo sa treba o ne aj starať, pretože aj extenzívne trvalkové záhony vyžadujú opateru. Minimálne päťkrát za sezónu musí človek do záhona vojsť. Na jar pri razantnom strihaní je to množstvo suchej masy. Nemohla som sa na to pozerať, ale neodvážila som sa opatery ujať sama, bála som sa záhradnej architektke zasahovať do jej práce. Vedela som, že záhony navrhla a zrealizovala Ing. Michala Poláková, PhD., z firmy ARDEN. Opýtala som sa jej, či sa môžem o ne starať. Určite som v očiach kolegov vyzerala čudne, keď som tu s nožnicami, motykou a krhlou obchádzala po pracovnom čase na katedre...

Keď na toto miesto nastúpili buldozéry a ťažké autá, obávala som sa o výsadbu vediac, že bude po dokončení parčíka so sochou potrebná a dlhoročné úsilie vyjde nazmar. A tak som sa rozhodla záhony brániť, v čom ma láskavo podporil pán kvestor. To, čo sa predsa len zničilo, som potom dosadila. Keď som v roku 1987 bola promovaná v aule Pedagogickej fakulty, na zatrávnených plochách rástli malé stromčeky.

Tento lesoparčík je príliš malý na to, aby sme pomenúvali jeho časti, hoci medzi sebou vieme o častiach pri aule, pri soche, popri schodoch a ďalších častiach. Na jar lúky zakvitnú množstvom krokusov (sedemsto! cibúľ) a potom postupne zakvitajú v záhonoch tulipány, narcisy, okrasné cesnaky, nepety, calaminty, irisy, materine dúšky, krásnoočká, veroniky, echinacey, japonské veternice a množstvo tráv. Okolo sochy Mateja Bela sa darí levanduliam, ruským šalviám a šalviám. Mohutné stromy vypovedajú o svojom veku a dnes poskytujú príjemný tieň a zadržujú vodu v lesoparku.

Teším sa z tohto príjemného prostredia. Je dôležité vytvárať takéto územia nielen pre potechu ľudí, ale najmä kvôli hmyzu, opeľovačom, aby sme ich nasýtili a aby ony mohli vykonávať zase svoju prácu, podstatnú pre ľudský život. Medzi stromami sú ukryté napájadlá pre vtáčiky a je úsmevné sledovať, ako sa v nich vtáčence zavše i vykúpu.

Mám veľmi rada náprstníky a prilbice, ktoré sú síce jedovaté, ale nádherné a našli si svoje miesto pod krásnym kultivarom previsnutého červenolistého buka. Na inom mieste nás už dlhé roky tešia ružové pivónie. Na pravej strane vzniká nový záhon ruží, levandulí a ruských šalvií v spoločnosti krásnej ružovej letničky, ktorá sa volá gaura. Medzi stromami sa v tieni skromne ukrývajú alchemilky.

Nerobím to za odmenu. Chcem trochu prispieť k zušľachteniu životného prostredia. Som obrovský idealista, vidím svet taký, ako ho ja chcem mať. Chýbajú mi už iba ružové okuliare, ktoré sa nedajú kúpiť. Mám vzťah k prírode, milujem rastliny nadovšetko a nepotrebujem za to žiadnu odmenu. Práca s hlinou a rastlinami je pre mňa ako meditácia.

Teší ma, že na fakulte sú ľudia, ktorí vedia oceniť túto prácu. Odmenou pre mňa je radosť druhých. Sme edukačná inštitúcia, treba niečo ukázať študentom... Napríklad to, že aj o týchto rastlinách treba mnoho vedieť, že ich treba zahrnúť láskou, že s motykou nepracujú iba tí, čo sa v škole neučili dobre.

Pred časom bola móda písať farbou na asfalt mená absolventov. Teší ma, že aj študenti sa posunuli niekam dopredu, pretože prišli za mnou s nápadom, že jeden končiaci ročník si chce zasadiť v lesoparku strom. Aj to urobili, zasadili karaganu a napísali k nej tabuľku. Túžili po tom, aby tu po nich niečo zostalo. Stromy sú veľmi potrebné, najmä počas horúčav, ktoré silnejú na našom území.

Pripravila: PaedDr. Slavomíra Očenášová-Štrbová, PhD.

Fotografia Anna Masárová

Neviditeľní, práca ktorých teší iných