V čínskej metropole Peking sa uskutočnili v dňoch 4. – 20. februára 2022 XXIV. zimné olympijské hry. Súčasťou slovenského reprezentačného tímu boli aj študenti UMB, ktorí Slovensko reprezentovali v biatlone v šprinte, vytrvalostných pretekoch a štafete: Henrieta Horvátová, Veronika Machyniaková a Tomáš Sklenárik, ktorí prijali pozvanie na rozhovor.

Snom každého športovca je štart na olympijských hrách. Výbornými výsledkami ste sa dostali do kvalifikácie na ZOH 2022. Bola to neľahká cesta v pandemickom období. Aká bola tá vaša?

Veronika: Moja cesta bola na olympiádu trvala od mojich deviatich rokov. Olympijské hry sú naozaj snom každého športovca a boli snom aj pre mňa. Profesionálnemu športu musí človek obetovať všetko.

Tomáš: Bola to moja prvá sezóna vo Svetovom pohári a v slovenskom A tíme, takže som bol veľmi rád, keď sa mi podarilo nominovať na ZOH. Po toľkých rokoch driny a odriekania sa mi splnil detský sen. Podriadil som tomu celý doterajší život a som rád, že som mohol reprezentovať Slovensko už na ZOH v Pekingu 2022.

Henrieta: Moja cesta bola dlhá, keďže mojim cieľom boli OH už dlhšiu dobu. Nemyslím si, že by pandémia nejak ohrozila alebo zabránila mojej príprave na OH. Nebolo to však ľahké, pretože naozaj som športu obetovala mnoho času a energie. Každá neľahká situácia má aj svetlé stránky a za tie ja považujem všetky doterajšie úspechy ale aj zlyhania, bez ktorých by som nebola tam, kde som dnes.

S čím ste na olympiáde boli spokojní? A z čoho smutní?

Henrieta: Bola to moja prvá olympiáda a nemala som zvlášť vysoké očakávania. Pre mňa to bola hlavne obrovská skúsenosť, ktorá ma určite posunula dopredu v mnohých oblastiach. Spokojná som s tým, že aj napriek extrémnym podmienkam, ktoré sme mali, som sa nevzdala a bojovala o čo najlepšie umiestnenia. Smutná som najmä z toho, že kvôli covidovým opatreniam sme nevideli v Číne nič okrem dediny a štadióna.

Veronika: Síce som nečakala výhru, keďže svetová špička je naozaj ešte ďaleko predo mnou, ale nebola som spokojná so svojimi výkonmi. Necítila som sa dobre na trati a nemala som ani „streleckú pohodu“. Mrzelo ma, že okrem jedného strediska, na ktoré sa mi podarilo ísť pozrieť, som nič okrem svojej izby, jedálne a štadiónu nemala možnosť vidieť. Asi to nebola tá klasická olympiáda, aké predtým športovci zažívali. Kvôli pandemickej situácii bolo všetko extrémne prísne.

Tomáš:Fajné postele sme mali.

Zúčastnili ste sa slávnostných ceremoniálov? Čo vám privodilo najväčší zážitok?

Henrieta: Slávnostných ceremoniálov sme sa bohužiaľ nezúčastnili, pretože by sme museli cestovať štyri hodiny autobusom do Pekingu a potom späť. Keďže sme mali na druhý deň preteky, museli sme otvárací ceremoniál vypustiť z nášho programu.

Veronika: Bola príliš veľká zima na to, aby sme riskovali zdravie dlhou cestou deň pred pretekmi.

Tomáš: Otváracieho ceremoniálu som sa nezúčastnil, pretože som mal hneď na ďalší deň štartovať v štafete. A v čase záverečného ceremoniálu som bol už doma.

Poznáte biatlonové trate v mnohých svetových strediskách. Aké boli trate Maxa Sängera v Čang-ťia-kchou?

Tomáš: Tento rok som mal viacmenej spoznávací, pretože ako junior som ešte nejazdil na všetkých tratiach, kde sa jazdí Svetový pohár. Ak by som mal porovnať trate, tak tie v Čang tia kchou boli asi najťažšie na akých som pretekal, pretože celý areál bol umelo zasnežovaný a trate boli tou extrémnou zimou premrznuté a veľmi ťažké.

Henrieta: Na týchto tratiach sme stáli prvýkrát tak ako aj iní športovci, pretože Čína (pochopiteľne) nikdy nebola usporiadateľom biatlonových pretekov. Trate boli dosť náročné aj kvôli polohe celého štadióna, ktorý je postavený vo výške 1700 metrov nad morom v horskej oblasti na kopci. Navyše na trati nás spomaľoval aj silný vietor a ostrá zima.

Veronika: Olympijské trate boli dosť náročné, pridala sa veľká zima a silný vietor. Asi kilometrové stúpanie zo štartu na najvyšší bod trate otvorilo potom členitý terén.

Ako ste zápasili na pretekoch s čínskou zimou a vysokou nadmorskou výškou?

Henrieta: Každý si pomáhal akýmkoľvek spôsobom, len aby nezamrzol. Pre mňa osobne to bola silná skúsenosť, pretože takúto zimu som na pretekoch dosiaľ nezažila. Proti omrzlinám som bojovala napríklad lepením tejpov na tvár a samozrejme veľmi hrubým oblečením.

Veronika: Snažila som sa obliecť sa tak, aby mi bolo čo najteplejšie, ale zároveň aby ma nič v pohybe neobmedzovalo. Do poslednej chvíle som sa snažila zostať čo najdlhšie naobliekaná, aby som nezachladla. Tejpy na tvári mi prekážajú v streľbe, takže tento „objav“ som použiť nemohla...

Tomáš: Mal som problém vysporiadať sa so zimou, dokonca som si musel oblepiť prsty tejp páskou aby som v nich nestratil cit a aby som mohol strieľať. Bolo cítiť nadmorskú výšku a nebolo to ideálne.

Ako vyzerala „olympijská dedina“, z ktorej neskôr bude obchodný klaster?

Henrieta: Naša olympijská dedina sa nazývala podľa oblasti – Zhanghjiakou. Tvoril ju komplex budov, v ktorých sme bývali. Každý štát mal celú jednu budovu, označenú národnými vlajkami. V izbách bývali dvojice alebo jednotlivci. Každá budova mala svoje pomenovanie, napríklad friendship, respect, equality atď. Boli tu aj polyfunkčné budovy s práčovňou, posilňovňou, spoločenskými hrami, hrami virtuálnej reality a antidopinovým centrom. Bolo tu aj medicínske centrum, jedálenská hala, v strede dediny sa nachádzalo malé námestie s veľkou obrazovkou, kde vysielali športy live. Okrem toho sa tam nachádzali rôzne služby (kaderníctvo, banka), obchody (oficiálny obchod so suvenírmi, samsung, potraviny) a múzeá (múzeum čínskej kultúry, architektúry, medicíny..)

Veronika: Naša olympijská dedina bola takou malo dedinkou, že som ju pri behu obehla za niekoľko minút. A tak aby som si beh predĺžila, kľučkovala som pomedzi domčeky...

Mali ste aj voľný čas? Ako ste ho využili?

Henrieta: Mali sme málo voľného času, pretože biatlonové podujatia boli rozťahané na celý pobyt. Začínali sme 5. a končili 20. februára. Voľný čas som trávila väčšinou štúdiom a oddychom na izbe. Dvakrát sa nám podarilo ísť sa pozrieť na iné disciplíny. Raz to bol snowboarding paralelný slalom a druhý raz to bolo akrobatické lyžovanie.

Veronika: Keďže sme boli zavretí len v spomínanej malej dedine, nemali sme veľa možností na využitie voľného času. Chodili sme sa prechádzať, behať, a popravde – dosť som sa učila. Keďže už končilo skúškové obdobie, doháňala som niektoré skúšky. Hlavne som sa venovala štatistike, keďže rátanie vyžaduje veľa času.

Tomáš: Pozeraním seriálov a čítaním kníh.

Čas zimnej olympiády sa prelínal s časom skúškového obdobia. Ako sa vám darí skĺbiť náročný šport s náročným štúdiom?

Henrieta: Bolo to veľmi zaujímavé, pretože sme fungovali s časovým posunom siedmich hodín, čiže ak sa mi dalo pripojiť na online prednášku, spolužiaci ju mali ráno a ja večer. Samozrejme, že skĺbiť štúdium so športom nie je jednoduché, ale ja si myslím, že sa to dá zvládnuť, keď človek veľmi chce.

Veronika: Mám schválený individuálny študijný plán, takže aj vďaka nemu štúdium zvládam. Mám viac času na skúšky, nemusím ich spraviť v riadnom termíne, lebo s vyučujúcim si dohodneme individuálny termín. Na našej Ekonomickej fakulte sú všetci vyučujúci milí, nápomocní a veľmi ochotní a keď mám akýkoľvek problém, snažia sa mi učivo dodatočne vysvetliť. Fakt sú super! S takýmto prístupom naozaj spokojná a nemám sa na čo sťažovať.

Tomáš: Hah! Ja si väčšinou všetko nechávam na poslednú chvíľu, ale tým, že mám schválený IŠP, je to o dosť jednoduchšie. Aj preto, že učitelia sú milí a ústretoví a snažia sa mi vyhovieť ak niečo potrebujem, pomôcť alebo vysvetliť nejaké učivo, s ktorým mám problém. Som za to veľmi vďačný. Dosť mi pomáhajú aj spolužiaci. Keď mi chýbajú nejaké poznámky, vďaka nim si ich viem doplniť.

Po čom túžite okrem mnou predpokladaného vášho sna – počuť na olympiáde znieť slovenskú hymnu?

Henrieta: Mojím cieľom je hlavne kontinuálne zlepšovanie sa smerom k ďalším olympijským hrám v roku 2026 v Taliansku. To, či bude znieť slovenská hymna, je samozrejme vo hviezdach, ale budem sa snažiť zo všetkých síl, aby bola moja druhá olympiáda omnoho úspešnejšia ako táto prvá.

Veronika: Nemám konkrétne plány, uvidím, kam ma život zanesie, aké cesty a možnosti sa mi naskytnú, ale chcela by som konať tak, aby som bola spokojná hlavne sama so sebou.

Tomáš: To je samozrejmé, že je to asi sen každého športovca... Tento rok v Pekingu som získal cenné skúsenosti a dúfam, že sa mi ich podarí zúročiť na ďalších Zimných olympijských hrách v Taliansku.

Olympionikom za rozhovor poďakovala  PaedDr. Slavomíra Očenášová-Štrbová, PhD.

Fotografie z archívu: Henrieta Horvátová, Veronika Machyniaková a Tomáš Sklenárik